Slovenské SuperŽENY


Novú rubriky venovanú slovenským autorkám kvalitných kníh otvárame s mimoriadne slovne obratnou Andreou Kellö Žačokovou. Andrea 15 rokov pracuje v redakcii Vydavateľstva Slovart. Napísala hodnotnú knihu SuperŽENY, ktorá nesmie chýbať v knižnici žiadnej Slovenky. Ona sama je "superženou", napísala ju totiž počas svojej materskej dovolenky s druhou dcérkou. Dala si tú námahu a zozbierala životné príbehy a úspechy päťdesiatich žien z našej histórie, ktoré nám vydláždili cestu do povolaní pred tým ženám upieraných alebo položili základy organizáciám či aktivitám, ktoré trvajú dodnes. Ženy, ktorých mená občas nesú naše ulice, no v škole sme sa o nich neučili. Hrdinky, ktoré vládali ísť proti múru, aj keď na to často boli úplne samy.


Odkiaľ prišla motivácia napísať knihu o významných ženách našej histórie?


Keď začali v zahraničí vychádzať knihy o ženských hrdinkách – zjednodušené

príbehy, pekné ilustrácie – povedala som si, že to je výborný nápad a mali by sme takú knihu urobiť aj o ženách zo Slovenska. Som editorka vo vydavateľstve, takže spočiatku som si myslela, že moja úloha bude štandardná, teda že si urobím rešerš a potom niekoho oslovím na spoluprácu. No ponorila som sa do toho a zrazu som zistila, že pri pátraní po ženách, ktoré by v knihe mali byť, som prestala pátrať po možnom autorovi či autorke a stala som sa ňou ja.


Tak k tomu Ti srdečne blahoželám! Prirástla Ti niektorá alebo niektoré z osobností k srdcu? 


Všetky. Tak dlho som na knihe pracovala, že sa mi vryli do života. Keď niekde vidím meno niektorej z „mojich superžien“, mám z toho príjemné pocity.


A tieto „mojej hrdinky“ sa mi aj priebežne vynárajú v rôznych situáciách. Napríklad Magda Husáková Lokvencová, keď sa ocitla v totálnej mizérii – manžel vo väzení, ona bez práce a teda bez prostriedkov, doma dvaja synovia – hovorila: „Musíme urobiť všetko, aby mali deti pekné detstvo.“ Táto múdra veta mi za posledný rok prebleskla v hlave nie raz.


Muselo byť ťažké získať materiály a informácie o životných príbehoch a úspechoch jednotlivých žien...


Spočiatku som si myslela, že bude náročné urobiť samotný výber, nevedela som odhadnúť, koľko žien „nazbieram“. Na úplne prvom zozname som mala len niekoľko mien, no postupne sa rozrástol na niekoľko desiatok.


Bolo mimoriadne povzbudzujúce zistiť, koľko výnimočných žien sme na Slovensku mali a máme. Zdalo sa mi smutné, že o mnohých ani netušíme. Archeológovia a archeologičky určite vedia, kto bola Ľudmila Kraskovská, ale v bežnom povedomí nie je.


Možno máme radi víno Devín a nevieme, že túto odrodu vyšľachtila Dorota Pospíšilová (na fotografii).


Asi málokto z nás vie, že jediný človek zo Slovenska, ktorý v roku 1968 v parlamente odmietol vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bola žena, politička Božena Fuková. A málokto tiež asi vie, kto bola naša prvá farárka a aké prekážky musela ako žena prekonávať.


Lenže keď o úspechoch žien nevieme, potom si myslíme, že žiadne neboli. A to vedie, okrem iného, k slabému pracovnému sebavedomiu žien.

Zažila si pri zbieraní materiálov nejakú kurióznu situáciu? 


Kuriózne sa mi napríklad zdalo, že okrem krátkeho hesla v lexikóne žien o Narcise Donátovej, našej prvej vyštudovanej hudobnej skladateľke, som sa nevedela dopátrať k žiadnym ďalším informáciám o jej živote. Vzdala som to a rozhodla som sa písať o našej prvej neštudovanej hudobnej skladateľke – Ľudmile Lehotskej Križkovej. Jej príbeh sa dal vyskladať zo starých publikovaných článkov. Dokonca sú v archíve uložené jej písomnosti – skladby, denník, listy, vysvedčenia. A  to je tiež dosť kuriózne – nachádzajú sa vo fonde Pavol Križko, teda vo fonde jej otca, „národniara“ a archivára.


Tak to je naozaj skrytý poklad. Žiaľ, na Wikipedii som ju zatiaľ nenašla, len jej otca. Stretla si sa v rámci písania knihy aj s niektorými potomkami či rodinami opisovaných žien v knihe? 


Mala som tú česť spoznať osobne pani Pospíšilovú. Pred rokom mala deväťdesiatku, ale ešte stále je pracovne aktívna. Minulý rok jej vyšla kniha o lesnom viniči, stále je nápomocná vinohradníkom, ktorí ju žiadajú o rady pri pestovaní, pracuje na tom, aby boli schválené jej nové odrody.


Zoznámila som sa tiež s pani Helenou Jurasovovou, dcérou našej prvej študovanej opernej speváčky Heleny Bartošovej. To bol tiež silný zážitok, mala som pocit, že má viac energie ako ja (s úctou dodávam, že je ročník 1933). Založila a viedla detský folklórny súbor Vienok, minulý rok jej dokonca vyšla kniha.



Písala som si tiež s dcérou pani Zibrinovej, akčnej horolezkyne.

So všetkými som však komunikovala, až keď som mala napísané príbehy,

chcela som ku všetkým „mojim hrdinkám“ pristupovať rovnako, vychádzala som z publikovaných materiálov a zachovaných prameňov.


Mňa zaujalo veľmi veľa príbehov, nešetrila si rôznymi kuriozitami, vďaka ktorým si čitateľky a čitatelia jednotlivé osobnosti ľahšie zapamätajú. Knihu otváraš príbehom Alžbety, ktorá bola vyhlásená za svätú, aj keď na ceste za službou Bohu opustila vlastné tri deti. Ako by sa podobná životná cesta ženy, akou bola Svätá Alžbeta, podľa teba vnímala dnes?


Obávam sa, že spoločnosť nemá rovnaký meter pri hodnotení skutočnosti, keď od rodiny odíde muž a keď od rodiny odíde žena.


V knihe spomínaš minimálne dve ženy, ktoré kvôli prílišnej skromnosti a obrovským nárokom na samé seba neprijali významné verejné ocenenie (konkrétne Izabela Textorisová a Elena Maróthy Šoltésová). Akceptovaním spoločenského rešpektu a ocenenia by sa možno viac z týchto žien dostalo aj do učebníc a tým sa stalo vzormi pre dievčatá. Aký máš na to názor? 


Zo skúseností mám pocit, že tí najšikovnejší ľudia sú vždy tí najskromnejší. Bez ohľadu na pohlavie. Je na druhých, aby šikovných a výnimočných ľudí ocenili, uznali, aby o nich hovorili. A práve v tomto spoločnosť ženy ukracuje. Veď sa len pozrime, po koľkých ženách sme pomenovali ulice, námestia...


Je za poradím, v akom sú ženy v knihe zoradené, nejaký kľúč?


Sú zoradené podľa abecedy. Na konci knihy sú zoradené chronologicky podľa roku narodenia a úsečka (v prípade troch žijúcich žien polpriamka) naznačuje dĺžku ich života. Ilustráciami vdýchla knihe život talentovaná ilustrátorka Zuzana Bartová.


Zachoval sa bohatý archívny materiál zo života Ľudmily Lehotskej Križkovej, aj keď asi najmä vďaka tomu, že bola „Križkova dcéra“. Jej bratom boli dopriate školy, ale dievčatá sa v tých časoch nemohli vzdelávať, lebo by chýbali pri prácach v domácnosti.


Pri papieroch, čo má na ilustrácii pred sebou, ilustrátorka Zuzka vychádzala z reálnych materiálov. Zdalo sa nám úžasné, že ich máme a chceli sme tomu dodať toho správneho ducha. Hoci pri veľkosti v knihe to čitateľky a čitatelia sotva môžu vnímať, ale je tam zašifrovaná autenticita.


A pikoška k spomínanému sretnutiu s dcérou Heleny Bartošovej - Helenou Jurasovovou. Bola rada, že si niekto spomenul na prvú opernú speváčku (navyše akurát minulý rok bola storočnica SND), lebo sa to takmer vôbec nestáva.


Gymnastka Matilda Pálfyová, o ktorej som ešte pred tromi rokmi ja sama nič netušila, sa stala obľúbenou športovkyňou mojej dcéry Emy. Miluje tú ilustráciu a nie je to pre ňu hocijaká športovkyňa, ale Matilda Pálfyová, ktorá získala na olympiáde medailu.




Aké máš na svoju prvotinu odozvy a neplánuješ napísať ďalšiu, ktorá by na ňu nejako nadväzovala? 


Odozva bola silnejšia, ako by som si kedy bola myslela. Som za to veľmi vďačná, lebo dúfam, že to znamená, že som svojou troškou prispela k zviditeľneniu neviditeľných žien.

Nie som vyznávačka pokračovaní. Ako editorka mám zásadu, že knihu treba robiť tak, aby bola uzavretá a obstála aj o päť rokov. Ale veľmi uvítam každý ďalší príspevok od iných autorov a autoriek, lebo naozaj je o čom písať.


Našla si medzi týmito 50 ženami nejakú spoločnú črtu, nejaký prienik alebo opakujúci sa vzorec pri väčšine? 


Boli vzdelané, veľmi pracovité a vytrvalé. Nezlomné. A už som spomínala skromnosť, všetky boli mimoriadne skromné.


Vnímaš okolo seba novodobé superženy? O kom zo žijúcich slovenských superžien podľa teba Slovensko ešte nevie a malo by?


Veľmi dúfam, že súčasné superženy vnímame a nedovolíme, aby sa stratili v dejinách. A že do všeobecného povedomia dostaneme aj tie minulé.


Som optimistka v tom, že naše deti raz budú vedieť vymenovať dvadsať výnimočných žien z našich dejín – vysypú ich z rukáva a nebudú márne loviť v pamäti.

 

Z historického pohľadu – ak by si súčasným superženám mala dať nejakú radu, čo by to bolo?


Naplno sa venujte tomu, v čom vidíte zmysel. Vytrvajte a za žiadnych okolností sa nenechajte odradiť.






Fotografie: autorka medzi knihami - Gabina Weissová (MIAU), Magda Husáková Lokvencová - Anton Šmotlák, archív Divadelného ústavu Bratislava, Dorota Pospíšilová - bratislavskykraj.sk, Helena Bartošová - archív SND, Oľga Zibrinová - Slovenský horolezecký spolok James


Ilustrácie a obálka knihy - Zuzana Bartová


LEAN IN Slovakia NOVINKY
  • Instagram
  • Facebook
  • LinkedIn

86% členiek LEAN IN circles pripisuje pozitívnu zmenu vo svojom živote účasti v circle.

Oprime sa do toho spoločne!

© 2021 Copyright by Algoritmus s.r.o.. All rights reverved.