Slovenské SuperŽENY
Novú rubriky venovanú slovenským autorkám kvalitných kníh otvárame s mimoriadne slovne obratnou Andreou Kellö Žačokovou. Andrea 15 rokov pracuje v redakcii Vydavateľstva Slovart. Napísala hodnotnú knihu SuperŽENY, ktorá nesmie chýbať v knižnici žiadnej Slovenky. Ona sama je "superženou", napísala ju totiž počas svojej materskej dovolenky s druhou dcérkou. Dala si tú námahu a zozbierala životné príbehy a úspechy päťdesiatich žien z našej histórie, ktoré nám vydláždili cestu do povolaní pred tým ženám upieraných alebo položili základy organizáciám či aktivitám, ktoré trvajú dodnes. Ženy, ktorých mená občas nesú naše ulice, no v škole sme sa o nich neučili. Hrdinky, ktoré vládali ísť proti múru, aj keď na to často boli úplne samy.
Odkiaľ prišla motivácia napísať knihu o významných ženách našej histórie?
Keď začali v zahraničí vychádzať knihy o ženských hrdinkách – zjednodušené
príbehy, pekné ilustrácie – povedala som si, že to je výborný nápad a mali by sme takú knihu urobiť aj o ženách zo Slovenska. Som editorka vo vydavateľstve, takže spočiatku som si myslela, že moja úloha bude štandardná, teda že si urobím rešerš a potom niekoho oslovím na spoluprácu. No ponorila som sa do toho a zrazu som zistila, že pri pátraní po ženách, ktoré by v knihe mali byť, som prestala pátrať po možnom autorovi či autorke a stala som sa ňou ja.
Tak k tomu Ti srdečne blahoželám! Prirástla Ti niektorá alebo niektoré z osobností k srdcu?
Všetky. Tak dlho som na knihe pracovala, že sa mi vryli do života. Keď niekde vidím meno niektorej z „mojich superžien“, mám z toho príjemné pocity.
A tieto „mojej hrdinky“ sa mi aj priebežne vynárajú v rôznych situáciách. Napríklad Magda Husáková Lokvencová, keď sa ocitla v totálnej mizérii – manžel vo väzení, ona bez práce a teda bez prostriedkov, doma dvaja synovia – hovorila: „Musíme urobiť všetko, aby mali deti pekné detstvo.“ Táto múdra veta mi za posledný rok prebleskla v hlave nie raz.
Muselo byť ťažké získať materiály a informácie o životných príbehoch a úspechoch jednotlivých žien...
Spočiatku som si myslela, že bude náročné urobiť samotný výber, nevedela som odhadnúť, koľko žien „nazbieram“. Na úplne prvom zozname som mala len niekoľko mien, no postupne sa rozrástol na niekoľko desiatok.
Bolo mimoriadne povzbudzujúce zistiť, koľko výnimočných žien sme na Slovensku mali a máme. Zdalo sa mi smutné, že o mnohých ani netušíme. Archeológovia a archeologičky určite vedia, kto bola Ľudmila Kraskovská, ale v bežnom povedomí nie je.
Možno máme radi víno Devín a nevieme, že túto odrodu vyšľachtila Dorota Pospíšilová (na fotografii).
Asi málokto z nás vie, že jediný človek zo Slovenska, ktorý v roku 1968 v parlamente odmietol vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bola žena, politička Božena Fuková. A málokto tiež asi vie, kto bola naša prvá farárka a aké prekážky musela ako žena prekonávať.
Lenže keď o úspechoch žien nevieme, potom si myslíme, že žiadne neboli. A to vedie, okrem iného, k slabému pracovnému sebavedomiu žien.
Zažila si pri zbieraní materiálov nejakú kurióznu situáciu?
Kuriózne sa mi napríklad zdalo, že okrem krátkeho hesla v lexikóne žien o Narcise Donátovej, našej prvej vyštudovanej hudobnej skladateľke, som sa nevedela dopátrať k žiadnym ďalším informáciám o jej živote. Vzdala som to a rozhodla som sa písať o našej prvej neštudovanej hudobnej skladateľke – Ľudmile Lehotskej Križkovej. Jej príbeh sa dal vyskladať zo starých publikovaných článkov. Dokonca sú v archíve uložené jej písomnosti – skladby, denník, listy, vysvedčenia. A to je tiež dosť kuriózne – nachádzajú sa vo fonde Pavol Križko, teda vo fonde jej otca, „národniara“ a archivára.
Tak to je naozaj skrytý poklad. Žiaľ, na Wikipedii som ju zatiaľ nenašla, len jej otca. Stretla si sa v rámci písania knihy aj s niektorými potomkami či rodinami opisovaných žien v knihe?
Mala som tú česť spoznať osobne pani Pospíšilovú. Pred rokom mala deväťdesiatku, ale ešte stále je pracovne aktívna. Minulý rok jej vyšla kniha o lesnom viniči, stále je nápomocná vinohradníkom, ktorí ju žiadajú o rady pri pestovaní, pracuje na tom, aby boli schválené jej nové odrody.
Zoznámila som sa tiež s pani Helenou Jurasovovou, dcérou našej prvej študovanej opernej speváčky Heleny Bartošovej. To bol tiež silný zážitok, mala som pocit, že má viac energie ako ja (s úctou dodávam, že je ročník 1933). Založila a viedla detský folklórny súbor Vienok, minulý rok jej dokonca vyšla kniha.
Písala som si tiež s dcérou pani Zibrinovej, akčnej horolezkyne.
So všetkými som však komunikovala, až keď som mala napísané príbehy,
chcela som ku všetkým „mojim hrdinkám“ pristupovať rovnako, vychádzala som z publikovaných materiálov a zachovaných prameňov.
Mňa zaujalo veľmi veľa príbehov, nešetrila si rôznymi kuriozitami, vďaka ktorým si čitateľky a čitatelia jednotlivé osobnosti ľahšie zapamätajú. Knihu otváraš príbehom Alžbety, ktorá bola vyhlásená za svätú, aj keď na ceste za službou Bohu opustila vlastné tri deti. Ako by sa podobná životná cesta ženy, akou bola Svätá Alžbeta, podľa teba vnímala dnes?
Obávam sa, že spoločnosť nemá rovnaký meter pri hodnotení skutočnosti, keď od rodiny odíde muž a keď od rodiny odíde žena.