S Hanou Skljarszkou sme nahliadli do bohatého sveta mladých ľudí, podstaty kritického myslenia, predsudkov a hoaxov. Jej srdcovka je prinášať kritické myslenie, pochopenie a toleranciu do vzdelávania. Všetkým. Teenegerom, študentom, ženám a mužom v biznise. Jej nadšenie a zápal pre túto vec som pri rozhovore vnímala z každej jej odpovede.
Bola si mládežníckou delegátkou Slovenska v OSN, hľadala slovenskú talentovanú mládež pre LEAF academy a teraz ako lektorka a facilitátorka v Akadémii kritického myslenia prinášaš kritické myslenie do biznisu. Tvoji poslucháči sú už dospelí ľudia so svojimi názormi. Je to iné ako pri stredoškolákoch?
Moja skúsenosť je, že sa to veľmi nelíši. Ľudia sa stále túžia učiť niečo nové, stále túžia objavovať svoju vlastnú myseľ. My len staviame na takej prirodzenej ľudskej vlastnosti, ktorá prichádza od detstva a to je tá zvedavosť. S tou zvedavosťou pracujeme a celkom sa to darí.
Kritické myslenie je zjednodušene povedané počúvať druhého, byť otvorená druhému názoru. Nemáš pocit, že ako dospelí ľudia už neradi meníme svoj vlastný názor?
Áno, mnohokrát to tak je, ale súčasne stačí taká malá iskra. Ľudia vtedy pochopia, čo všetko môžu objaviť v momente, keď sa zamyslia nad vecami z tej druhej strany. A to je vlastne naša úloha. Dávať tieto “aha” momenty ľuďom. Tie naše školenia si netreba predstaviť ako nejaké šialené prednášky a teórie, ale hlavne je to plné takých aha momentov, keď si človek uvedomí, že to jeho myslenie je tak trochu obmedzené a čo všetko môže získať, keď sa zbaví tých rôznych predsudkov, zakorenených myšlienok, ktoré si so sebou nosíme.
Tu schválne spomeniem hoaxy. Aj keď sa proti nim v poslednej dobe viac bojuje, na sociálnych sieťach rastú ako huby po daždi. Ako Slováci sme sa dokonca umiestnili na prvých priečkach, čo sa dôvery hoaxom týka. Nemáme problém tieto správy ani ďalej šíriť. Prečo si myslíš, že je to tak?
Je dobré, že sa na nich aj viac upozorňuje a bojuje proti nim. Prvé, čo ja stále hovorím je, že to začína od útleho veku - je to náš vzdelávací systém. Nedáva nám príležitosť budovať kritické myslenie a nedáva nám zručnosti sledovať svet z rôznych perspektív.
Začína sa to ale zlepšovať, jednoznačne. Počas tých rokov, ako som precestovala školy na Slovensku, môžem povedať, že existuje viacero krásnych a dobrých škôl, ktoré s tým pracujú. Myslím si tiež, že aj tá naša historická skúsenosť nám v tom nepomohla. Taktiež nám podľa mňa chýbajú nestranné médiá. Niečo, čo je stredové, čo v nás nevzbudzuje emócie, nestavia sa radikálne na jednu stranu a neobviňuje niekoho iného z odlišného názoru. Tie médiá nás neustále rozdeľujú. A to je podľa mňa strašne smutné. Chýbajú média, ktoré by spájali.
Ako podľa teba teda proti hoaxom bojovať? Stojí za to ozvať sa, alebo byť radšej ticho a sledovať veci z diaľky?
Prvý krok je nadýchnuť sa a vydýchnuť. To ľudia často nerobia. Pustia sa hneď do hádky.
Mali by sme počúvať skôr ako niečo začneme vysvetľovať.
A ďalej je to podľa mňa tolerancia voči iným názorom a voči kontextu z ktorého ľudia vychádzajú je niečo čo je dobrým štartom do diskusie. No a k tej samotnej diskusii, tam sú rôzne nástroje. Jedným je, že sa úmyselne snažíme nájsť niečo čo máme spoločné, môže to byť pokojne aj nejaká drobnosť, niečo v čom si rozumieme. Keď dáme toto všetko dokopy, tak si myslím, že z toho vie vzniknúť rozhovor a nie hádka. Stále hľadajme na tom názorovom spektre to spoločné, tie prieniky.
My sa od prirodzenosti najčastejšie postavíme do opozície, začneme sa hádať, argumentovať. Môže sa to potom preniesť k nedeľnému obedu. Rodiny sú schopné sa rozhádať, kričať po sebe, nerozprávať sa niekoľko dní a to za to nestojí. Navyše, veľa z nás vstupuje do rozhovoru už s predsudkami. Myslíme si, že človek, ktorí verí hoaxom a má iný názor ako je ten môj, je hlúpy, obmedzený, zlý. Robíme si takú predprípravu o tom, ako sa ten človek bude správať a to samozrejme ovplyvňuje, ako sa mi budeme v danom rozhovore správať voči nemu. Takže odporúčam pracovať na tom prvom "biase" a zbaviť sa ho.
Keď sme pri biasoch (predsudkoch), v Lean In ponúkame seminár 50 spôsobov ako bojovať proti predsudkom (50 ways to fight bias). Môže ísť o rodové, rasové či náboženské predsudky. Stretla si sa počas svojej praxe s predsudkami voči ženám? Napríklad na líderskej pozícii?
Vyslovene s týmto nie. Ale stretla som sa s niečim iným. Veľakrát sa nám na školeniach stáva, že muži sú omnoho hlasnejší, že preberajú diskusiu. Čo sa my snažíme robiť je, aj spolu s Martinom Poliačikom, akým spôsobom vieme vytvoriť bezpečné prostredie. Miesto, kde sa aj tie ženy cítia slobodnejšie vyjadriť svoj názor alebo len proste diskutovať. To skôr pociťujem - že tam je výrazný rozdiel.
Muži niekedy aj úmyselne nechajú ženám ten priestor, ale ženy radšej idú do úzadia.
Na to máme nejaké finty, najčastejšie potom delíme ľudí do menších skupín a častokrát sa ukáže, že tie ženy majú obohacujúci pohľad na danú vec. Neviem ale, či je to bias alebo to skôr vychádza zo sebavedomia. Častokrát prichádza sebavedomie s istotou toho, čo hovorím. To znamená, že keď som pripravená, keď to mám premyslené, keď viem o čom hovorím, tak vtedy sa mi k veci ľahšie vyjadruje.
Moje sebavedomie vyplýva z mojej expertízy a profesionality. Nie z toho či som žena alebo muž. Musíme sa zbaviť rodových stereotypov, tie sú pre mňa irelevantné.
Poďme k poslednej časti rozhovoru a to sú mladí ľudia. Pôsobila si ako mládežnícka delegátka v OSN, neskôr si s mladými ľuďmi pracovala v LEAF academy. Ako sa podľa Teba darí mladým ženám dnes?
Podľa mňa mladé ženy dnes nie sú nejak utláčané. Myslím, že je to aj vďaka prostrediu, aké sa vytvára. To bezpečné prostredie, v ktorom môžu vyjadriť svoj názor a kde je zdôrazňovaná individualita každého z nás. Keď sa pozrieme na rodinu ako základnú jednotku spoločnosti, tak to je presne tá úloha rodiny - otcov, mám, dedkov a babičiek, pripomínať dievčatám, ale podčiarkujem rovnako dôležito aj chlapcom, že oni ako individuálne osobnosti sú silné a môžu s tým pracovať.
Myslím si, že na chlapcov je dnes tiež kladený veľmi veľký tlak na podobnej úrovni ako na dievčatá.
My ženy sa tu snažíme podporovať jedna druhú, ale chalani na tom trošku trpia, že to nemajú. Spoločenské normy sa na nás kladú rovnako.
Ako hovoríš, na mužov ako aj na ženy sú kladené spoločenské očakávania. Čo by si odkázala mladšej generácii? Ak cítia tlak od okolia, ako sa k tomu postaviť, ako s tým bojovať?
Povedala by som asi dve veci. Prvou odpoveďou by boli základy kritického myslenia. Pýtať prečo sa to deje, prečo práve ja, kto som, kde som sa narodil, prečo sa tak správam.
Pozerať sa na ten svet ako na niečo, čo ma neustále ovplyvňuje. Že to nie som len ja, lebo som sa tak narodil, to tak nie je. Jednoducho my žijeme v spleti rôznych faktorov, ľudí, prostredia, ktoré nás neustále ovplyvňuje. A je to strašná zábava nad tým premýšľať a objavovať to. Preto hovorím, nie je to len zvedavosť voči svetu, ale aj zvedavosť postaveniu samého seba voči tomuto svetu. A aby to mladý človek dokázal spraviť, potrebuje pomoc niekoho blízkeho, kto sa ho tieto otázky bude pýtať a pomáhať mu s tým. Lebo spytovať sa tieto otázky sám seba nie je ľahké.
A druhou vecou je taká malá teenegerská neposlušnosť. Postaviť sa voči spoločenským normám je niekedy veľmi dobré k tomu, aby človek sám seba vyformoval, ale súčasne aby vyformoval ten svet okolo seba. Veď spomeňme si keď sme my mali 16 a podarilo sa nám ísť proti prúdu - aký to malo na nás vplyv. Nezabúdajme na to.