Bohdana z Ukrajiny: Cudzí človek nám poskytol byt a postaral sa o nás tak, akoby sme boli rodina

Už milióny Ukrajincov opustili svoju vlasť. Hlavne žien a detí, z ktorých niektoré hľadajú bezpečie aj na Slovensku a v ďalších krajinách. 24. február 2022 zmenil všetko. Život pred a po vojne. Aj v týchto podmienkach vnímajú prítomnosť dve mladé ženy, Bohdana a Irina z Ukrajiny. Obe so svojimi deťmi našli dočasné útočisko vo Zvolene. Napriek zložitej situácií, ktorej čelia, majú nádej v lepší zajtrajšok.


Bohdana Kohut s jej deťmi. Na hraniciach v zime a v noci čakali až 8 hodín.


Švagriné Bohdana Kohut (39) a Iryna Kohut (40), prišli so svojimi deťmi do Zvolena pred dvoma týždňami. (pozn. red.: rozhovor sme nahrávali 15.3.2022). Bohdana pochádza z Ľvova, ktorý je neďaleko poľských hraníc. Irina zas žije s jej rodinou v meste Drogovicsz, neďaleko Ľvova. Ich muži sú bratia - Andrej a Ivan - a ostali brániť svoju krajinu.


Bohdana má dve deti, 9-ročné dvojčatá chlapčeka a dievčatko. Pracuje v IT oblasti a aj počas vojny má home-office. Irina má tiež dve deti, 12-ročnú dcérku a 8-ročného syna. Ešte pred vojnou pracovala v kozmetickom salóne. Dočasné útočisko našli vo Zvolene. Svoje kľúče od bytu im dal miestny lekár, Peter Gašpar.

Čas merajú v intenciách pred vojnou a po vojne. Zmenilo sa im všetko.

Kde Ťa zastihla správa o tom, že vašu krajinu napadli ruské vojská?

Bohdana: Vojna nás nezastihla nečakane. Zo správ sme sa už totiž dávnejšie dozvedeli, že Rusko rozmiestňuje svoje vojská na hraniciach s Ukrajinou. Týždeň pred vypuknutím vojny sme s manželom pozerali americkú tlačovú konferenciu. Americká vláda už vtedy všetkým svojim občanom odporúčala opustiť Ukrajinu čo najskôr, pretože sa začnú vojenské operácie. Ešte v ten istý večer, presne 20. februára 2022, sme sa začali baliť. Mali sme pripravený kufor s najnutnejšími vecami základnej potreby. Okrem toho sme natankovali aj auto vediac, že musíme z Ukrajiny odísť preč.


Táto situácia musí byť náročná hlavne pre deti. Ako ste s manželom ustáli komunikáciu s nimi o tom, že odchádzate preč a pravdepodobne na dlhšie obdobie? Chodia predsa do školy.

Bohdana: Deti boli už vopred oboznámené - s tým, že keď maminka príde do školy a povie, že musia opustiť školu, tak to znamená, že treba ísť ihneď a pripraviť sa na odchod.


Bolo to vo štvrtok 24. februára 2022, keď v skorých ranných hodinách Rusko vojensky zaútočilo na Ukrajinu. Verili ste v opak, že sa to nestane?

Irina: Hoci sme vedeli, že na hraniciach sú rozmiestnené Putinove vojská, do poslednej chvíle sme mali nádej, že vojna nevypukne. Keď sme sa dozvedeli o tom, že sa vojna naozaj začala, nakúpili sme nejaké potraviny a pripravili sme sa na cestu.


Bohdana Ty pochádzaš z Ľvova, blízko poľských hraníc. Ako padlo rozhodnutie prísť práve k nám, na Slovensko?

Týždeň pred začiatkom vojny nás kontaktovala moja známa, Zuzana Babicová zo Zvolena. Kedysi sme sa stretli v Kanade na Svetových dňoch mládeže. Ponúkla nám možnosť prísť na Slovensko. Na začiatku sme sa dohodli, že sa stretneme najskôr vo Vranove nad Topľou. Stále nás upozorňovala na to, aby sme s odchodom príliš dlho neotáľali. Robila tak dokonca ešte aj pred samotným začiatkom vojny. Prosila nás, aby sme zobrali deti a čo najskôr vycestovali z krajiny.

Krstný otec Zuzany Babicovej, Až 8 hodín čakal na slovenských hraniciach, kým sa dostanú z ukrajinskej strany a prejdú hraničnou kontrolou Bohdana a Irina s deťmi.

Síce sme mali už dávno kufor zbalený a pasy pripravené, nebolo vôbec jednoduché všetko len tak nechať. Opustiť svoju krajinu a len tak odísť. Doslova zo dňa na deň.

Kedy padlo rozhodnutie opustiť krajinu?

Bohdana: Dozvedeli sme sa, že v Ľvove sa už pripravujú úkryty pred bombardovaním a bolo pripravené aj parkovisko. Ľudia začali znášať do týchto úkrytov spacáky aj matrace. Vidiac túto situáciu, odísť z krajiny bolo v tomto momente rýchle a okamžité rozhodnutie. Prestali sme otáľať. Nechceli sme totiž, aby naše deti boli v týchto podmienkach a zažívali takúto hrôzu. V deň, keď sa začala invázia, teda vo štvrtok večer, sme už boli s manželom a obomi našimi deťmi na hranici so Slovenskom.


Prekvapenie ale nastalo na hraniciach. Čo sa stalo?

Bohdana: Môjho muža nevpustili cez hranice, lebo muži nesmeli opustiť krajinu. Zo strediska v Ubli sme sa vrátili do Karpát. Na noc sme ostali v hoteli. Ja som však celú noc premýšľala a vôbec som nespala. Nechcela som totiž opustiť svojho manžela a nechať ho samého na Ukrajine. Bola to ťažká noc.


Na nasledujúci deň, sme už od rána sledovali správy. Po tom, čo sme videli, ako Putin bombarduje viaceré naše mestá – Charkov, Kyjev... pochopili sme, že sa nezastaví a pôjde ďalej. Možno jeho vojská prídu aj do nášho rodného mesta -Ľvova. Padlo teda rýchle a okamžité rozhodnutie ísť na Slovensko sama s deťmi. Bez manžela.


Irina, ako to bolo s Tvojim odchodom z vlasti ?

Irina: Všetko sa zomlelo rýchlo. Bohdanin manžel okamžite zavolal môjmu mužovi. Spýtal sa ho, či sa nechcem pridať k Bohdane a odísť do bezpečia na Slovensko. Kufor aj pasy sme mali už dávno pripravené a rozhodnutie bolo rýchle. Budeme cestovať spolu na Slovensko a opustíme Ukrajinu.


Obe ste sa narýchlo rozlúčili so svojimi manželmi, nasadli do auta s deťmi a smerovali na hraničný prechod v Ubli. Zo správ vieme, že pred hraničným prechodom bola niekoľkokilometrová kolóna odstavených áut, ktoré sa vôbec nehýbali. Čo vám vtedy chodilo hlavou, ako ste vnímali celú situáciu? Na smútok asi nebolo času a bolo treba konať operatívne.

Bohdana: Pred colnicou bolo veľmi veľa áut. Všetky stáli v rade a vôbec sa nehýbali. Keď sme chceli prejsť autom trošku bližšie, ostatní ľudia boli veľmi zúriví a kopali do nášho auta, mysliac si, že sme chceli niekoho predbiehať. Ťažko bolo dostať sa autom až ku colnici, na hraničný prechod. Rozhodli sme sa nechať auto zaparkované v tej dlhej fronte pred hraničným prechodom v Ubli. Zobrali sme si kufre, deti a išli sme peši tri kilometre. V tú chvíľu to bolo pre nás jednoduchšie.


Aby ste prešli hraničným prechodom, na ukrajinskej strane bolo potrebné čakať až osem hodín. V zime a v noci. Ako ste to zvládli s deťmi?

Bohdana: Keď sme prišli na hranice, na Ukrajinskej strane, bola už organizovaná dobročinná akcia. Dobrovoľníci, ľudia z miestneho kostola a ich kňazi, nám dali teplú polievku, vodu, ovocie a niečo sladké. Keď prišiel večer, aj slovenskí dobrovoľníci nám boli veľmi nápomocní. Dávali nám teplé oblečenie, deky a všetko potrebné na to, aby sme prečkali v tú chladnú noc.


Aktuálne ste vo Zvolene už druhý týždeň. Podarilo sa vám už trochu aklimatizovať a takpovediac „nadýchnuť sa“?

Bohdana: Ten prvý týždeň, čo sme prišli na Slovensko, prešiel ako jedna chvíľa.

Na nič som sa nedokázala sústrediť a ani nič poriadne urobiť.

Kým niekedy som vybavila e-maily aj za niekoľko minút, minulý týždeň mi to trvalo omnoho dlhší čas. Teraz sa situácia trochu zlepšila. Ubytovali sme sa, zvykli sme si na nové podmienky a môžeme pracovať. Máme všetko čo potrebujeme. Som vďačná za pomoc tu na Slovensku. Cítime sa tu dobre. Úplne cudzí človek, miestny lekár Peter Gašpar, ktorému patrí tento byt, nakúpil pre deti hračky, potraviny a postaral sa o nás tak, akoby sme boli rodina. Sme vďační za takéto prijatie a aj za to, že s jeho rodinou obetovali svoj čas pre nás. Robia pre nás všetko, aby sme sa cítili ako doma.


Slovenskí priatelia darovali Bohdaniným a Irininým deťom kolobežky, ktorými už brázdia ulice vo Zvolene.


Bohdana Ty si IT manažérka. Aktuálnou výhodou tejto práce je aj home office. Tomu prispôsobuješ aj celkové fungovanie s deťmi, ktoré sa vzdelávajú vo Zvolene online. Ako vyzerá váš bežný deň?

Bohdana: Náš pracovný deň sa začína ráno o 7.30 hod. Deťom sa začína online vyučovanie a mne práca. Pomaly nabiehame na tento spôsob fungovania – deti a aj ja.


Slovenčina nie je jednoduchý jazyk, hoci v mnohom je príbuzný s ukrajinčinou. Mnohé slová síce znejú podobne, ale mätúca je napríklad latinka namiesto azbuky. Irina, všimla som si, že si sa za tak krátky čas čo si vo Zvolene, stihla naučiť aj pár nových slovíčok a fráz po slovensky. Aký máš v tom systém?


Irina: Zaviedla som si zošit, do ktorého si zapisujem nové slovíčka. Tie sa učím aj počúvaním pesničiek na Youtube.


Vojnový konflikt na Ukrajine neutícha. Situácia na fronte sa mení každý deň, ale vaša armáda a domobrana odhodlane bránia každý centimeter vašej vlasti. Vaši muži sú tiež nasadení v boji. Bohdana, si v kontakte so svojim manželom? Ako často si voláte?

Bohdana: S manželom sme neustále v kontakte. Voláme si každé ráno a povieme si či je nové. Informuje ma aj o tom, aká je aktuálna situácia v rodnom meste – v Ľvove. To aká je momentálna situácia v Kyjeve a na východe Ukrajiny, sa zas dozvedám zo správ.


Všetci veríme a dúfame v čo najskorší mier a pokoj zbraniam na Ukrajine. No kým sa tak stane, čo vám obom dáva nádej v tieto dni?

Bohdana: To je veľmi ťažká otázka. Máme veľkú nádej v Boha i v ukrajinskú armádu. Veríme, že naši vojaci budú klásť odpor do poslednej chvíle. Veríme a vieme, že naši muži budú bojovať až do konca a ochránia našu vlasť!


Irina: Nádej mi dáva viera v Boha. Verím, že nám pomôže vyhrať túto vojnu. Potom je to aj viera v našu armádu, ktorá bráni našu vlasť. Pevne veríme a dúfame, že vyhráme túto vojnu!


Aj napriek zložitej situácií v akej ste sa ocitli, nestrácate nádej a odvahu. Ako vidíte ďalšie dni, akú budúcnosť vidíte?

Bohdana:

Už neplánujeme roky, mesiace dopredu. Plánujeme každý deň. Keď sa aj rozprávame s deťmi, tak hovoríme v dvoch rozmeroch – pred vojnou a po vojne. Svoj čas teraz meriame trochu inak. Žijeme každým dňom.

Sledujúc každý deň správy pozeráme na to, ktoré mesto a ako veľmi je zničené a rozbombardované. Sledujeme, kde sa presunula armáda. V tomto kontexte sa vôbec nedá nič naplánovať a nič už nie je tak, ako bolo pred tým.


Október 2021. Rodinná dovolenka v Španielsku, kde boli spolu ako rodina veľmi šťastní. Nikto netušil, ako dramaticky sa situácia v ich vlasti zmení o 4 mesiace neskôr.


Obe sa zhodnete na tom, že sa na Ukrajinu sa chcete vrátiť a žiť „normálny“ život. Čo to znamená konkrétne pre Teba, Irina?

Irina: Chcem sa vrátiť do svojho zamestnania a žiť svoj život tak, ako aj predtým. Chodiť do práce, deti do školy a ísť na dovolenku.


Čas v bezpečí na Slovensku, vo Zvolene vnímate ako prechodný čas. Túžba vrátiť sa na Ukrajinu je u vás silná. Cítiť z vás veľké odhodlanie a túžbu, aby sa vaša krajina postavila opäť na nohy. Vaša viera a nádej sú obdivuhodné. Bohdana akú máte víziu budúcich dní?


Bohdana: Keď sa skončí vojna, bude treba obnoviť našu krajinu. No v tomto čase, keď sa bombardujú naše mestá a nad hlavou lietajú rakety, nie je vôbec bezpečný návrat a v takejto chvíli to nie je vôbec ani možné.


Ako sa so svojimi deťmi rozprávate o aktuálnej situácii?

Bohdana: Obzvlášť v týchto náročných chvíľach treba pomáhať hlavne deťom. Rozprávať sa s nimi, stáť pri nich a veľa vecí im vysvetľovať a dodávať im nádej. Plánujete sa vrátiť do vlasti hneď ako to bude možné a bude zaistené bezpečie. V náročných situáciách pomáha predstava, alebo motivácia toho, čo urobí človek ako prvé, keď to celé skončí.


Čo to bude?

Bohdana: Môj syn sa túži po návrate domov pohrať so susedovým psíkom.


S čím vám môžeme byť nápomocní na Slovensku?

Bohdana: V týchto ťažkých časoch pre Ukrajinu, nám veľmi pomáhajú Slováci a Poliaci. V tejto chvíli sa ukázalo, ktoré národy sú skutočne bratské. Veľmi veľa urobila pre krajinu vaša prezidentka Zuzana Čaputová. Obzvlášť vtedy, keď iniciovala prijatie Ukrajiny do Európskej únie. Toto je v tejto chvíli veľmi dobrá podpora pre Ukrajincov a dodáva nám to nádej.




Foto zdroj: Súkromný album B. Kozak.