Bohdana z Ukrajiny: Cudzí človek nám poskytol byt a postaral sa o nás tak, akoby sme boli rodina

Už milióny Ukrajincov opustili svoju vlasť. Hlavne žien a detí, z ktorých niektoré hľadajú bezpečie aj na Slovensku a v ďalších krajinách. 24. február 2022 zmenil všetko. Život pred a po vojne. Aj v týchto podmienkach vnímajú prítomnosť dve mladé ženy, Bohdana a Irina z Ukrajiny. Obe so svojimi deťmi našli dočasné útočisko vo Zvolene. Napriek zložitej situácií, ktorej čelia, majú nádej v lepší zajtrajšok.

Bohdana Kohut s jej deťmi. Na hraniciach v zime a v noci čakali až 8 hodín.

Švagriné Bohdana Kohut (39) a Iryna Kohut (40), prišli so svojimi deťmi do Zvolena pred dvoma týždňami. (pozn. red.: rozhovor sme nahrávali 15.3.2022). Bohdana pochádza z Ľvova, ktorý je neďaleko poľských hraníc. Irina zas žije s jej rodinou v meste Drogovicsz, neďaleko Ľvova. Ich muži sú bratia - Andrej a Ivan - a ostali brániť svoju krajinu.

Bohdana má dve deti, 9-ročné dvojčatá chlapčeka a dievčatko. Pracuje v IT oblasti a aj počas vojny má home-office. Irina má tiež dve deti, 12-ročnú dcérku a 8-ročného syna. Ešte pred vojnou pracovala v kozmetickom salóne. Dočasné útočisko našli vo Zvolene. Svoje kľúče od bytu im dal miestny lekár, Peter Gašpar.

Čas merajú v intenciách pred vojnou a po vojne. Zmenilo sa im všetko.

Kde Ťa zastihla správa o tom, že vašu krajinu napadli ruské vojská?

Bohdana: Vojna nás nezastihla nečakane. Zo správ sme sa už totiž dávnejšie dozvedeli, že Rusko rozmiestňuje svoje vojská na hraniciach s Ukrajinou. Týždeň pred vypuknutím vojny sme s manželom pozerali americkú tlačovú konferenciu. Americká vláda už vtedy všetkým svojim občanom odporúčala opustiť Ukrajinu čo najskôr, pretože sa začnú vojenské operácie. Ešte v ten istý večer, presne 20. februára 2022, sme sa začali baliť. Mali sme pripravený kufor s najnutnejšími vecami základnej potreby. Okrem toho sme natankovali aj auto vediac, že musíme z Ukrajiny odísť preč.

Táto situácia musí byť náročná hlavne pre deti. Ako ste s manželom ustáli komunikáciu s nimi o tom, že odchádzate preč a pravdepodobne na dlhšie obdobie? Chodia predsa do školy.

Bohdana: Deti boli už vopred oboznámené - s tým, že keď maminka príde do školy a povie, že musia opustiť školu, tak to znamená, že treba ísť ihneď a pripraviť sa na odchod.

Bolo to vo štvrtok 24. februára 2022, keď v skorých ranných hodinách Rusko vojensky zaútočilo na Ukrajinu. Verili ste v opak, že sa to nestane?

Irina: Hoci sme vedeli, že na hraniciach sú rozmiestnené Putinove vojská, do poslednej chvíle sme mali nádej, že vojna nevypukne. Keď sme sa dozvedeli o tom, že sa vojna naozaj začala, nakúpili sme nejaké potraviny a pripravili sme sa na cestu.

Bohdana Ty pochádzaš z Ľvova, blízko poľských hraníc. Ako padlo rozhodnutie prísť práve k nám, na Slovensko?

Týždeň pred začiatkom vojny nás kontaktovala moja známa, Zuzana Babicová zo Zvolena. Kedysi sme sa stretli v Kanade na Svetových dňoch mládeže. Ponúkla nám možnosť prísť na Slovensko. Na začiatku sme sa dohodli, že sa stretneme najskôr vo Vranove nad Topľou. Stále nás upozorňovala na to, aby sme s odchodom príliš dlho neotáľali. Robila tak dokonca ešte aj pred samotným začiatkom vojny. Prosila nás, aby sme zobrali deti a čo najskôr vycestovali z krajiny.

Krstný otec Zuzany Babicovej, Až 8 hodín čakal na slovenských hraniciach, kým sa dostanú z ukrajinskej strany a prejdú hraničnou kontrolou Bohdana a Irina s deťmi.

Síce sme mali už dávno kufor zbalený a pasy pripravené, nebolo vôbec jednoduché všetko len tak nechať. Opustiť svoju krajinu a len tak odísť. Doslova zo dňa na deň.

Kedy padlo rozhodnutie opustiť krajinu?

Bohdana: Dozvedeli sme sa, že v Ľvove sa už pripravujú úkryty pred bombardovaním a bolo pripravené aj parkovisko. Ľudia začali znášať do týchto úkrytov spacáky aj matrace. Vidiac túto situáciu, odísť z krajiny bolo v tomto momente rýchle a okamžité rozhodnutie. Prestali sme otáľať. Nechceli sme totiž, aby naše deti boli v týchto podmienkach a zažívali takúto hrôzu. V deň, keď sa začala invázia, teda vo štvrtok večer, sme už boli s manželom a obomi našimi deťmi na hranici so Slovenskom.

Prekvapenie ale nastalo na hraniciach. Čo sa stalo?

Bohdana: Môjho muža nevpustili cez hranice, lebo muži nesmeli opustiť krajinu. Zo strediska v Ubli sme sa vrátili do Karpát. Na noc sme ostali v hoteli. Ja som však celú noc premýšľala a vôbec som nespala. Nechcela som totiž opustiť svojho manžela a nechať ho samého na Ukrajine. Bola to ťažká noc.

Na nasledujúci deň, sme už od rána sledovali správy. Po tom, čo sme videli, ako Putin bombarduje viaceré naše mestá – Charkov, Kyjev... pochopili sme, že sa nezastaví a pôjde ďalej. Možno jeho vojská prídu aj do nášho rodného mesta -Ľvova. Padlo teda rýchle a okamžité rozhodnutie ísť na Slovensko sama s deťmi. Bez manžela.

Irina, ako to bolo s Tvojim odchodom z vlasti ?

Irina: Všetko sa zomlelo rýchlo. Bohdanin manžel okamžite zavolal môjmu mužovi. Spýtal sa ho, či sa nechcem pridať k Bohdane a odísť do bezpečia na Slovensko. Kufor aj pasy sme mali už dávno pripravené a rozhodnutie bolo rýchle. Budeme cestovať spolu na Slovensko a opustíme Ukrajinu.

Obe ste sa narýchlo rozlúčili so svojimi manželmi, nasadli do auta s deťmi a smerovali na hraničný prechod v Ubli. Zo správ vieme, že pred hraničným prechodom bola niekoľkokilometrová kolóna odstavených áut, ktoré sa vôbec nehýbali. Čo vám vtedy chodilo hlavou, ako ste vnímali celú situáciu? Na smútok asi nebolo času a bolo treba konať operatívne.

Bohdana: Pred colnicou bolo veľmi veľa áut. Všetky stáli v rade a vôbec sa nehýbali. Keď sme chceli prejsť autom trošku bližšie, ostatní ľudia boli veľmi zúriví a kopali do nášho auta, mysliac si, že sme chceli niekoho predbiehať. Ťažko bolo dostať sa autom až ku colnici, na hraničný prechod. Rozhodli sme sa nechať auto zaparkované v tej dlhej fronte pred hraničným prechodom v Ubli. Zobrali sme si kufre, deti a išli sme peši tri kilometre. V tú chvíľu to bolo pre nás jednoduchšie.

Aby ste prešli hraničným prechodom, na ukrajinskej strane bolo potrebné čakať až osem hodín. V zime a v noci. Ako ste to zvládli s deťmi?

Bohdana: Keď sme prišli na hranice, na Ukrajinskej strane, bola už organizovaná dobročinná akcia. Dobrovoľníci, ľudia z miestneho kostola a ich kňazi, nám dali teplú polievku, vodu, ovocie a niečo sladké. Keď prišiel večer, aj slovenskí dobrovoľníci nám boli veľmi nápomocní. Dávali nám teplé oblečenie, deky a všetko potrebné na to, aby sme prečkali v tú chladnú noc.

Aktuálne ste vo Zvolene už druhý týždeň. Podarilo sa vám už trochu aklimatizovať a takpovediac „nadýchnuť sa“?

Bohdana: Ten prvý týždeň, čo sme prišli na Slovensko, prešiel ako jedna chvíľa.

Na nič som sa nedokázala sústrediť a ani nič poriadne urobiť.

Kým niekedy som vybavila e-maily aj za niekoľko minút, minulý týždeň mi to trvalo omnoho dlhší čas. Teraz sa situácia trochu zlepšila. Ubytovali sme sa, zvykli sme si na nové podmienky a môžeme pracovať. Máme všetko čo potrebujeme. Som vďačná za pomoc tu na Slovensku. Cítime sa tu dobre. Úplne cudzí človek, miestny lekár Peter Gašpar, ktorému patrí tento byt, nakúpil pre deti hračky, potraviny a postaral sa o nás tak, akoby sme boli rodina. Sme vďační za takéto prijatie a aj za to, že s jeho rodinou obetovali svoj čas pre nás. Robia pre nás všetko, aby sme sa cítili ako doma.

Slovenskí priatelia darovali Bohdaniným a Irininým deťom kolobežky, ktorými už brázdia ulice vo Zvolene.

Bohdana Ty si IT manažérka. Aktuálnou výhodou tejto práce je aj home office. Tomu prispôsobuješ aj celkové fungovanie s deťmi, ktoré sa vzdelávajú vo Zvolene online. Ako vyzerá váš bežný deň?

Bohdana: Náš pracovný deň sa začína ráno o 7.30 hod. Deťom sa začína online vyučovanie a mne práca. Pomaly nabiehame na tento spôsob fungovania – deti a aj ja.

Slovenčina nie je jednoduchý jazyk, hoci v mnohom je príbuzný s ukrajinčinou. Mnohé slová síce znejú podobne, ale mätúca je napríklad latinka namiesto azbuky. Irina, všimla som si, že si sa za tak krátky čas čo si vo Zvolene, stihla naučiť aj pár nových slovíčok a fráz po slovensky. Aký máš v tom systém?