• Katarína Trn

Buď svoja, v dobrom aj v zlom

Ema Müllerová nosí v sebe mix toho, čo sa dnes pokope vidí len zriedka. Autenticita. Odvaha. Spokojnosť (sama so sebou). Úprimnosť. Nezávislosť. To všetko cítiť z jej podcastov, života na "sieti" a vidieť to aj v jej odpovediach nižšie.


Ide z teba charizma a taká pozitívna "crazy" nálada. S čím sa ráno budíš?


S budíkom. Teda -kmi. Budim sa s millión budíkmi. Väčšinou sa mi totiž najlepšie sny snívaju ráno a ja ich vždy chcem silou mocou dosnívať, aj keď viem, že nemajú koniec. Ale čím dlhšie spím, tým viac som potom na seba naštvaná a o to ťažšie sa mi vstáva, takže sa s tým snažím bojovať. Ako aj s tonou ďalších vecí v mojom hysterickom živote.


A milujem rannú kavu. Dávam si do nej škoricu, aby aj ona vedela, že je pre mňa jedinečná.

Som bohyňa. Ako si sama povedala, je to Tvoj postoj, životný štýl postavený na sebaláske, hysterickom plači a hlasnom smiechu. Je to to, čo robíme, keď sme samé sebou. Ako k takému životnému štýlu dôjsť, mať radosť sama zo seba?


Nie je to len o tej radosti zo samej seba, ale aj o zvládaní tých momentov, keď sa práve z ničoho netešíš. O tom, ako sa vedieť naplno ľúbiť, ale zostať pri sebe aj vtedy, keď tú lásku nikde nevidíš. Proste byť svoja, v dobrom aj v zlom.


Čo Tebe pomáha dodať si sebavedomie?


Pomáha mi povedať si, že som jediná svojho druhu.


Namiesto toho, aby som sa stále niekomu snažila podobať, vložím tú energiu do toho, aby som bola čo najlepšou verziou seba.

Čo je podľa Teba najväčšia lož, ktorej ženy dnes veria?

Že na to, aby si sa cítila krásna, sa najskôr musíš páčiť iným. Totálny nezmysel. Krása je iba tvoje rozhodnutie, a či si pekná alebo škaredá, tiež.


Ako sama hovoríš (píšeš, postuješ), je ok nebyť ok. Prečo podľa Teba máme mnohé problém hovoriť o svojich ťažkých chvíľach, prešľapoch, zraneniach?


Pretože odhaľovanie našich slabých miest dodáva silu druhým. Tí potom, ak nám chcú ublížiť, budú presne vedieť, kam treba mieriť. A my sa chceme chrániť.


A ty sa takých úderov pod pás nebojíš?


Jasné, že bojím, ale možno práve tým, že tie slabosti ukážem, pomôžem ženám, ktorých tie údery bolia o niečo viac, ako mňa.


Študovala si v Kanade, v Paríži, kde momentálne aj žiješ. Čím by sme sa ako Slovenky mali inšpirovať od žien za hranicami a naopak, čo je to jedinečné, čo podľa Teba máme a čím môžeme inšpirovať svet?


Nerada porovnávam ženy podľa toho, odkiaľ sú a kde žijú. Nerada ich porovnávam vôbec. Myslím si, že odísť zo svojej komfortnej zóny a začať žiť v inom meste, či krajine, nám ukáže silu, o ktorej sme dovtedy nevedeli. Odvahu, ktorá v nás je, len občas nemá dôvod ukázať sa. Cestovanie a život mimo domova ma naučilo nezávislosti, zodpovednosti a tomu, že som stredom svojho sveta. A preto sa nestratím, nech som kdekoľvek.


Stretla si sa doma, alebo na svojich potulkách svetom, s (nevedomými) predsudkami?


Moji rodičia sú verejne známi ľudia, takže predsuky sa so mnou vliekli od malička. Vždy sa ma dotýkali, boleli ma a je to tak doteraz. Cítim ich vždy hlboko v krvi. Nie som z ocele, aj keď sa o to občas snažím. Mám ale jednu pomôcku a často si ju hovorím nahlas:


Nemôžeš chcieť, aby ťa mali všetci radi, ale ak sa máš rada ty, je to okej.

Foto: archív Ema Müllerová