Až štvrtina opýtaných na Slovensku si myslí, že násilie na ženách je často vyprovokované

Násilie páchané na ženách je téma, ktorá nepatrí do mainstreamu. Mnohí veríme, že sa nás táto téma netýka. Ak ale každá štvrtá žena na Slovensku zažila nejakú formu násilia, je vylúčené, aby sme takúto ženu nepoznali. Novembrový Medzinárodný deň odstránenia násilia páchaného na ženách nám dal dobrý dôvod opätovne otvoriť túto tému aj u nás. Oslovili sme preto právničku Barboru Burajovú. Problematike postavenia žien a ich práv sa venuje dlhodobo. Aktuálne vedie Koordinačno-metodické centrum pre prevenciu násilia na ženách.

Aktuálne sme v čase pandémie. Obmedzenia platia od marca. Počas tohto obdobia sme mohli viackrát zachytiť informácie o stúpajúcom počte domáceho násilia. Je to pravdivý údaj a prečo je to tak?

Po prvej vlne prišli správy, ktoré hovorili o zvýšenom nahlasovaní násilia polícii alebo u pomocných organizácií. Je ale potrebné si uvedomiť, že väčšina násilia na ženách nie je oznámená a len časť žien vyhľadá pomoc. Ženy zväčša začnú riešiť svoju životnú situáciu vtedy, keď sa násilie stupňuje alebo sa začne týkať aj detí či iných osôb v domácnosti. No v prvom rade hľadajú pomoc v rámci vlastných zdrojov či svojej rodiny a známych. Predpokladom hľadania pomoci mimo tohto rámca je aj dôvera v inštitúcie.

Informácie o situácii v prvej vlne, môžu vypovedať o tom, že ženy v izolácii spoločne s násilníkom stratili prístup k bežným zdrojom podpory v rodine, zamestnaní a okolí, pretože obmedzili kontakty, nechodili do zamestnania či pracovali z domu. Zvýšené nahlasovanie môže obsahovať aj pozitívnu správu o tom, že ženy majú viac informácií o dostupných kontaktoch pomoci. Napokon to môže poukazovať aj nato, že v tých vzťahoch, keď páchateľ vedel účinne manipulovať s partnerkou, sľubovať nápravu či správať sa k nej občasne láskavo, uzatvorenie v domácnosti a tlak protipandemických opatrení poodhalili, že prísľuby násilníka o zmene sú nepravdivé.

S akou formou partnerského násilia sa ženy stretávajú?

Dôležitejšie ako formy násilia je účel násilia. Zámer, s akým násilník koná, umožňuje rozlíšiť hádku či konflikt od násilia. Nie každý konfliktný vzťah je aj násilným vzťahom a naopak, v násilnom vzťahu sa nemusia vôbec alebo len sporadicky objaviť fyzické útoky.

Pokiaľ je ale vo vzťahu využívaný nátlak a kontrola so zámerom presadiť svoju moc, rozhodovať o živote partnerky a o spolunažívaní vo vzťahu a v rodine, ide o násilie.

To môže byť manifestované fyzickými alebo psychickými útokmi, izoláciou od materiálnych zdrojov alebo od kruhu známych či rodiny a aj sexualizovaným násilím. Najmä po ukončení vzťahu vie násilie nadobudnúť formu nebezpečného vyhrážania a prenasledovania. Platí pritom, že psychické násilie je obvyklým sprievodcom iných foriem násilia. Ak sme analyzovali 113 odsudzujúcich rozsudkov za týranie žien vo vzťahu, tak v 88 prípadoch ženy zažívali súčasne dve alebo tri formy násilia a v 22 prípadoch štyri a viac foriem násilia, vrátane vyhrážania sa zabitím. Len v troch prípadoch sme identifikovali, že žena zažívala len jednu formu násilia.

Pri fyzickom násilí žena pravdepodobne vie, kedy násilník prešiel cez čiaru. Aj keď to samozrejme nemusí znamenať, že incident hneď oznámi. Predpokladám, že hranica pri psychickom násilí je ťažko presne definovaná. Čo to vôbec je a kedy viem, že som obeťou tohto násilia?

V skutočnosti je rozpoznanie toho, že partner správa násilne, ťažké aj v prípade fyzického násilia a to aj pre ženu a aj pre jej okolie. Pri psychickom násilí je to o to ťažšie, že ho nie je vidieť.

Právna definícia psychického týrania hovorí o spôsobení psychického utrpenia, pričom právna teória predpokladá, že týranie má trvať dlhší čas. Ak sa však zameriame na účel partnerského násilia na ženách, ktorým je kontrola a moc nad životom partnerky, pri posudzovaní, či je správanie partnera násilné, by sme sa mali skôr zamerať na následok jeho správania. Hoci otázky ako dlho či ako často sú relevantné, dôležitejšou otázkou je, aký následok má konanie druhého. Ak je jeho následkom strata slobody rozhodovania či prispôsobovanie sa želaniam partnera preto, aby sa on nehneval alebo bol spokojný a žena nezažívala pocity ohrozenia, poníženia a stresu, potom nejde o rovnocenný a nenásilný vzťah.

Je pre ženy ťažké vyhľadať pomoc? Nemyslím tým teraz inštitúcie, na ktoré sa môžu obrátiť, ale na ten samotný krok rozhodnutia: “Áno, potrebujem to riešiť, odísť od partnera a začať o tom hovoriť”.

Je veľmi zložité prijať fakt, že osoba, ktorú milujem a dôverujem, to zneužíva na páchanie násilia. Láska, predstavy o rodine a spoločné rodičovstvo, rodinné väzby ale aj materiálna či spoločenská závislosť na partnerovi sú prekážkami pre rozpoznanie toho, že násilie nie je náhodné ale zámerné, že nejde o ojedinelý exces ale o systematické správanie a sľuby či manipulácia násilníka zabraňujú vidieť, že situácia sa nezlepší, naopak, môže byť horšia. Veľa žien hľadá príčinu násilia v sebe a snaží sa zmeniť. Napokon je súčasťou výchovy a všeobecného povedomia, že za náladu v rodine a to, ako sa kto cíti, sú zodpovedné ženy.

A násilníci, ale často aj okolie, reaguje na násilie námietkou, že ho žena musela zapríčiniť niečím čo urobila alebo naopak neurobila.

Preto je pre ženy dôležité hovoriť o tom čo prežívajú so špecializovanými poradkyňami, ktoré vedia nielen identifikovať násilie a vedia o násilí so ženami hovoriť bez zľahčovania a obviňovania.

Vychádzajúc z Tvojej praxe, stretávajú sa tieto ženy s predsudkami okolia? Napríklad že si za to môžu samé - pri sexuálnom zneužívaní to môže byť provokácia muža, pri psychickom napríklad že nie sú dosť asertívne atď.

Myslím si, že všetci máme príležitosť stretnúť sa s mylnými predstavami o násilí a predsudkami o ženách, ktoré zažili násilie. Je veľa názorov, ktoré partnerské alebo sexualizované násilie, vrátane znásilnenia, zľahčujú a ignorujú jeho skutočné príčiny a následky. Pri hľadaní príčin násilia je časté, že sú skôr identifikované na strane obete, ako na strane páchateľa. Sčasti to môže byť spôsobené tým, že ľudia odmietajú, že hrozba násilia v intímnych vzťahoch alebo v rodinách je taká blízka, no podstatné je však to, že tým prenášame na obeť zodpovednosť za rozhodnutia a konanie páchateľa. Takýmto prístupom pred ženy staviame bariéru pri oznamovaní násilia a hľadaní pomoci. Zľahčovanie násilia a prenášanie viny je totiž súčasťou manipulatívnych stratégií násilníka. Navyše naša spoločnosť nemá jednoznačne odmietavý postoj k násiliu v blízkych vzťahoch a k sexuálnemu násiliu.

V prieskume Eurobarometer 449 sa ukázalo, že len 14% opýtaných na Slovensku pozná v kruhu rodiny alebo priateľov niekoho, kto je obeťou domáceho násilia. Pritom skúsenosť s domácim násilím na Slovensku má za svoj život 25 % mužov a 26 % žien.

Takmer dvakrát viac ľudí na Slovensku oproti európskemu priemeru sa tiež vyjadrilo, že je síce nesprávne, ale nemalo by byť protizákonné nútiť partnerku k sexu alebo ju kontrolovať a obmedzovať jej kontakty. Až štvrtina opýtaných na Slovensku si myslí, že násilie na ženách je často vyprovokované.

Ako môžeme podľa Teba ako jednotlivci bojovať proti pretrvávajúcemu násiliu páchaného na ženách?

Napriek tomu, že to nie je príjemná téma, je dobré si uvedomiť, že násilie na ženách, deťoch alebo iných zraniteľných osobách je súčasťou našich životov. Ak každá štvrtá žena na Slovensku zažila nejakú formu násilia je vylúčené, aby sme vo svojom okolí takúto ženu nepoznali a ak sme o tom presvedčení, skôr to znamená, že nevieme násilie identifikovať, akoby to znamenalo, že my, naši blízki a známi majú v živote šťastie.

Nízke povedomie o násilí a nevnímanie jeho príčin a následkov nás robí voči nemu zraniteľnými alebo nám zabraňuje pomáh