Až štvrtina opýtaných na Slovensku si myslí, že násilie na ženách je často vyprovokované

Násilie páchané na ženách je téma, ktorá nepatrí do mainstreamu. Mnohí veríme, že sa nás táto téma netýka. Ak ale každá štvrtá žena na Slovensku zažila nejakú formu násilia, je vylúčené, aby sme takúto ženu nepoznali. Novembrový Medzinárodný deň odstránenia násilia páchaného na ženách nám dal dobrý dôvod opätovne otvoriť túto tému aj u nás. Oslovili sme preto právničku Barboru Burajovú. Problematike postavenia žien a ich práv sa venuje dlhodobo. Aktuálne vedie Koordinačno-metodické centrum pre prevenciu násilia na ženách.

Aktuálne sme v čase pandémie. Obmedzenia platia od marca. Počas tohto obdobia sme mohli viackrát zachytiť informácie o stúpajúcom počte domáceho násilia. Je to pravdivý údaj a prečo je to tak?

Po prvej vlne prišli správy, ktoré hovorili o zvýšenom nahlasovaní násilia polícii alebo u pomocných organizácií. Je ale potrebné si uvedomiť, že väčšina násilia na ženách nie je oznámená a len časť žien vyhľadá pomoc. Ženy zväčša začnú riešiť svoju životnú situáciu vtedy, keď sa násilie stupňuje alebo sa začne týkať aj detí či iných osôb v domácnosti. No v prvom rade hľadajú pomoc v rámci vlastných zdrojov či svojej rodiny a známych. Predpokladom hľadania pomoci mimo tohto rámca je aj dôvera v inštitúcie.

Informácie o situácii v prvej vlne, môžu vypovedať o tom, že ženy v izolácii spoločne s násilníkom stratili prístup k bežným zdrojom podpory v rodine, zamestnaní a okolí, pretože obmedzili kontakty, nechodili do zamestnania či pracovali z domu. Zvýšené nahlasovanie môže obsahovať aj pozitívnu správu o tom, že ženy majú viac informácií o dostupných kontaktoch pomoci. Napokon to môže poukazovať aj nato, že v tých vzťahoch, keď páchateľ vedel účinne manipulovať s partnerkou, sľubovať nápravu či správať sa k nej občasne láskavo, uzatvorenie v domácnosti a tlak protipandemických opatrení poodhalili, že prísľuby násilníka o zmene sú nepravdivé.

S akou formou partnerského násilia sa ženy stretávajú?

Dôležitejšie ako formy násilia je účel násilia. Zámer, s akým násilník koná, umožňuje rozlíšiť hádku či konflikt od násilia. Nie každý konfliktný vzťah je aj násilným vzťahom a naopak, v násilnom vzťahu sa nemusia vôbec alebo len sporadicky objaviť fyzické útoky.

Pokiaľ je ale vo vzťahu využívaný nátlak a kontrola so zámerom presadiť svoju moc, rozhodovať o živote partnerky a o spolunažívaní vo vzťahu a v rodine, ide o násilie.

To môže byť manifestované fyzickými alebo psychickými útokmi, izoláciou od materiálnych zdrojov alebo od kruhu známych či rodiny a aj sexualizovaným násilím. Najmä po ukončení vzťahu vie násilie nadobudnúť formu nebezpečného vyhrážania a prenasledovania. Platí pritom, že psychické násilie je obvyklým sprievodcom iných foriem násilia. Ak sme analyzovali 113 odsudzujúcich rozsudkov za týranie žien vo vzťahu, tak v 88 prípadoch ženy zažívali súčasne dve alebo tri formy násilia a v 22 prípadoch štyri a viac foriem násilia, vrátane vyhrážania sa zabitím. Len v troch prípadoch sme identifikovali, že žena zažívala len jednu formu násilia.

Pri fyzickom násilí žena pravdepodobne vie, kedy násilník prešiel cez čiaru. Aj keď to samozrejme nemusí znamenať, že incident hneď oznámi. Predpokladám, že hranica pri psychickom násilí je ťažko presne definovaná. Čo to vôbec je a kedy viem, že som obeťou tohto násilia?

V skutočnosti je rozpoznanie toho, že partner správa násilne, ťažké aj v prípade fyzického násilia a to aj pre ženu a aj pre jej okolie. Pri psychickom násilí je to o to ťažšie, že ho nie je vidieť.

Právna definícia psychického týrania hovorí o spôsobení psychického utrpenia, pričom právna teória predpokladá, že týranie má trvať dlhší čas. Ak sa však zameriame na účel partnerského násilia na ženách, ktorým je kontrola a moc nad životom partnerky, pri posudzovaní, či je správanie partnera násilné, by sme sa mali skôr zamerať na následok jeho správania. Hoci otázky ako dlho či ako často sú relevantné, dôležitejšou otázkou je, aký následok má konanie druhého. Ak je jeho následkom strata slobody rozhodovania či prispôsobovanie sa želaniam partnera preto, aby sa on nehneval alebo bol spokojný a žena nezažívala pocity ohrozenia, poníženia a stresu, potom nejde o rovnocenný a nenásilný vzťah.

Je pre ženy ťažké vyhľadať pomoc? Nemyslím tým teraz inštitúcie, na ktoré sa môžu obrátiť, ale na ten samotný krok rozhodnutia: “Áno, potrebujem to riešiť, odísť od partnera a začať o tom hovoriť”.

Je veľmi zložité prijať fakt, že osoba, ktorú milujem a dôverujem, to zneužíva na páchanie násilia. Láska, predstavy o rodine a spoločné rodičovstvo, rodinné väzby ale aj materiálna či spoločenská závislosť na partnerovi sú prekážkami pre rozpoznanie toho, že násilie nie je náhodné ale zámerné, že nejde o ojedinelý exces ale o systematické správanie a sľuby či manipulácia násilníka zabraňujú vidieť, že situácia sa nezlepší, naopak, môže byť horšia. Veľa žien hľadá príčinu násilia v sebe a snaží sa zmeniť. Napokon je súčasťou výchovy a všeobecného povedomia, že za náladu v rodine a to, ako sa kto cíti, sú zodpovedné ženy.

A násilníci, ale často aj okolie, reaguje na násilie námietkou, že ho žena musela zapríčiniť niečím čo urobila alebo naopak neurobila.

Preto je pre ženy dôležité hovoriť o tom čo prežívajú so špecializovanými poradkyňami, ktoré vedia nielen identifikovať násilie a vedia o násilí so ženami hovoriť bez zľahčovania a obviňovania.

Vychádzajúc z Tvojej praxe, stretávajú sa tieto ženy s predsudkami okolia? Napríklad že si za to môžu samé - pri sexuálnom zneužívaní to môže byť provokácia muža, pri psychickom napríklad že nie sú dosť asertívne atď.

Myslím si, že všetci máme príležitosť stretnúť sa s mylnými predstavami o násilí a predsudkami o ženách, ktoré zažili násilie. Je veľa názorov, ktoré partnerské alebo sexualizované násilie, vrátane znásilnenia, zľahčujú a ignorujú jeho skutočné príčiny a následky. Pri hľadaní príčin násilia je časté, že sú skôr identifikované na strane obete, ako na strane páchateľa. Sčasti to môže byť spôsobené tým, že ľudia odmietajú, že hrozba násilia v intímnych vzťahoch alebo v rodinách je taká blízka, no podstatné je však to, že tým prenášame na obeť zodpovednosť za rozhodnutia a konanie páchateľa. Takýmto prístupom pred ženy staviame bariéru pri oznamovaní násilia a hľadaní pomoci. Zľahčovanie násilia a prenášanie viny je totiž súčasťou manipulatívnych stratégií násilníka. Navyše naša spoločnosť nemá jednoznačne odmietavý postoj k násiliu v blízkych vzťahoch a k sexuálnemu násiliu.

V prieskume Eurobarometer 449 sa ukázalo, že len 14% opýtaných na Slovensku pozná v kruhu rodiny alebo priateľov niekoho, kto je obeťou domáceho násilia. Pritom skúsenosť s domácim násilím na Slovensku má za svoj život 25 % mužov a 26 % žien.

Takmer dvakrát viac ľudí na Slovensku oproti európskemu priemeru sa tiež vyjadrilo, že je síce nesprávne, ale nemalo by byť protizákonné nútiť partnerku k sexu alebo ju kontrolovať a obmedzovať jej kontakty. Až štvrtina opýtaných na Slovensku si myslí, že násilie na ženách je často vyprovokované.

Ako môžeme podľa Teba ako jednotlivci bojovať proti pretrvávajúcemu násiliu páchaného na ženách?

Napriek tomu, že to nie je príjemná téma, je dobré si uvedomiť, že násilie na ženách, deťoch alebo iných zraniteľných osobách je súčasťou našich životov. Ak každá štvrtá žena na Slovensku zažila nejakú formu násilia je vylúčené, aby sme vo svojom okolí takúto ženu nepoznali a ak sme o tom presvedčení, skôr to znamená, že nevieme násilie identifikovať, akoby to znamenalo, že my, naši blízki a známi majú v živote šťastie.

Nízke povedomie o násilí a nevnímanie jeho príčin a následkov nás robí voči nemu zraniteľnými alebo nám zabraňuje pomáhať. Ak sa budeme zaujímať o násilie, máme možnosť odhaliť množstvo faktov, ktoré sú zaujímavé a navyše nám pomôžu pochopiť nielen prežívanie žien, ich reakcie na násilie a spôsob, akým môžu alebo musia pristúpiť k riešeniu ich situácie. Príbehom žien potom uvidíme v novom svetle. Napríklad už budeme chápať, že týraná žena neopustila otca svojich detí v záujme bezpečia, pretože nemala bezpečné miesto a zostala by na ulici. Nebudeme sa už pýtať prečo neodišla skôr, ale ako zvládla zariadiť a zniesť všetko to, čo musela do bezpečného odchodu. Alebo sa nebudeme viac čudovať, prečo žena nevypovedala skôr o sexuálnom zneužívaní v detstve, pretože budeme vedieť, že nie je nezvyklé, že obete o takejto skúsenosti prehovoria až po ôsmych rokoch. Veľmi dlhý čas po zažitom sexuálnom násilí totiž nemajú silu ani slová na popísanie ich skúseností. Bojovať proti násiliu sa teda dá poznatkami o násilí a našimi postojmi, ktoré budú reflektovať v súčasnosti už veľmi bohaté vedecké poznanie o ňom. Potom už len, v úvodzovkách, stačí vedieť naše postoje artikulovať navonok a neobávať sa o násilí hovoriť.

Ak si všimnem vo svojom okolí, že moja kamarátka je obeťou násilia a násilníka obraňuje alebo o tom nechce hovoriť, ako jej môžem pomôcť?

Nie je ľahké hovoriť o svojom podozrení. Kladenie otázok o násilí by malo prebiehať citlivým spôsobom a výlučne medzi štyrmi očami.

Je lepšie rozhovor začať pýtaním sa na konkrétne príznaky násilia ako všeobecnou otázkou. Môžeme sa pýtať: kontroluje ti mobil/počítač/mail; chce vždy vedieť s kým si a kde si.

Je dobré úprimne povedať, že máme pocit, že sa kamarátka necíti sa bezpečne. Ak sa nám zdôverí so skúsenosťou s násilím, je dobré to oceniť a povzbudiť ju, aby povedala viac. Oslovenie na násilie je prvým krokom a ak sme to zvládli, tak zvládneme aj prípadné zľahčovanie násilia alebo odmietnutie pomoci. Takéto reakcie sú prirodzené napríklad vtedy, ak žena ešte neprijala skutočnosť, že žije v násilnom vzťahu. Môže to znamenať ale aj to, že pre ňu alebo jej blízkych nie je bezpečné situáciu riešiť. Aj takýto zdanlivo neúspešný rozhovor je veľmi dôležitý, najmä ak máme príležitosť ho ukončiť vyjadrením pochopenia a ponukou pomoci.

Môžeme jej povedať, že máme pocit, že to má vo vzťahu komplikované a my vieme, že násilie má niekedy tendenciu sa zhoršovať. A aj keď si želáme, aby to nebol jej prípad, chceme aby vedela, že sme tu pre ňu, prípadne existujú organizácie, ktoré poskytujú informácie o násilí a pomáhajú ženám. Každá situácia je samozrejme veľmi individuálna a aj pre tých, ktorí hľadajú spôsob, ako pomôcť žene zažívajúcej násilie, je tu možnosť poradiť sa o tom na Národnej linke pre ženy zažívajúce násilie. Na číslo 0800 212 212 sa dá volať bezplatne a počas celého dňa.

O Barbore Burajovej:

Počas štúdia pracovala v Slovenskom helsinskom výbore pre ľudské práva v právnej poradni s ľuďmi, ktorí sa domnievali, že boli porušené ich ľudské práva. Po ukončení štúdia nastúpila na niekoľko rokov do komerčnej advokácie. Príležitosť vrátiť sa k podpore a ochrane ľudských práv dostala od roku 2008 v Nadácii otvorenej spoločnosti, kde sa venovala právnemu programu a programu verejného zdravia, s dôrazom na ľudské práva žien. Od roku 2015 vedie Koordinačno-metodické centrum pre prevenciu násilia na ženách (KMC). KMC je súčasťou Inštitútu pre výskum práce a rodiny a adresátmi našich výstupov sú verejné inštitúcie. Prostredníctvom výskumnej, monitorovacej činnosti a metodickými odporúčaniami tak vytvára predpoklady pre boj s násilím na ženách ako s prierezovým spoločenským problémom, do riešenia ktorého musia byť zapojené verejné inštitúcie aj mimovládne organizácie. KMC presadzuje, aby všetky intervencie vychádzali z porozumenia, aké sú potreby žien zažívajúcich násilie a ich detí, a boli realizované s cieľom zabezpečiť im bezpečie a účinnú podporu. Všetky výstupy sú verejne dostupné na zastavemenasilie.gov.sk

Foto: heroes.sk a fotobanka