Práca snov v neziskovke

Niekedy sa môže zdať, že ambiciózne ženy sú len tie, ktoré to majú namierené strmo nahor po kariérnom rebríčku. Väčšina z nás si kariéru spája s prácou v korporácii, úspešnej firme alebo v startupe. No definícia slova ambícia je širšia. Okrem snahy vyniknúť znamená aj mať veľkorysý alebo veľkolepý plán a silnú túžbu niečo dosiahnuť. Ambiciózny človek nie je ako lístok vo vetre. Poháňa ho motivácia pochádzajúca zvnútra, ktorá je občas nepochopená. Ušľachtilo ambiciózni a často prehliadaní či podceňovaní sú aj ľudia pracujúci v neziskovkách. A práve v sfére, ktorej primárnym účelom je pomoc druhým, nachádza veľa ľudí naplnenie. Jednou z nich je Ivana Nováková z Nadácie Roma Education Fund.



Momentálne pracuješ na pozícií, kde pomáhaš Rómom s hľadaním práce a s uplatnením a schopnosťou predať sa, a to aj napriek mnohým predsudkom, ktorým na Slovensku čelia. S prácou v neziskovkách máš vyše 7-ročné skúsenosti a kvôli rôznym projektom si precestovala polovicu sveta. Ako si dospela k názoru, že by si chcela pracovať v neziskovom sektore?


Vzorom mi vždy boli aj sú babka a mama, silné ženy, vďaka ktorým sa mi podarilo už ako malej prekonať ochrnutie tvárového nervu. Na základnej škole mi učiteľka matematiky povedala, že to nemám ani skúšať na gymnázium a na vysokú školu mám zabudnúť. Ranilo ma to, ale nevzdala som sa, úspešne ukončila gymnázium a plánovala som pokračovať v štúdiu medicíny. Neprijali ma, no ja som si uvedomila, že je to skôr samotná pomoc ľuďom, čo chcem robiť. Vzali ma na Inštitút misijnej práce a tropického zdravotníctva na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, čo ma lákalo kvôli rozvojovým humanitárnym projektom.

Vtedy som ešte presne nevedela, čo to misia je, ale zdalo sa mi, že takto môžem byť užitočná a pravdepodobne ma to zavedie niekam, kde moje dni a moja práca budú mať zmysel a ja budem cítiť, že 'áno, môžem zmeniť svet'.

Ak nie ten vonkajší, tak aspoň ten svoj. Na škole nás od prvého ročníka viedli, aby sme si vybrali miesto, kde budeme dobrovoľníčiť. Pre mňa to bola ulica. Začala som chodiť do „terénu“ a vypočula si veľa ľudských príbehov. Nebolo to ľahké, ale vyformovalo ma to a naučilo ma to vnímať vlastné emócie a pracovať s nimi.


Odkiaľ pochádza tvoja túžba pomáhať druhým? Si veriaca? čo pre teba znamená pojem misia?


Význam slova misia je poslanie. Kedysi som bola dosť veriaca a výrazne to ovplyvňovalo moje vzťahy, moje vnímanie seba aj okolia. Ale potom som začala študovať misiu a prišla som na to, že život na misii je viac ako viera. Stále verím v niečo viac, ale nemám potrebu meniť ľudí a presviedčať ich o mojich osobných presvedčeniach.


Na Slovensku v roku 2019 pracovalo v neziskových organizáciách, združeniach a spolkoch podľa Štatistického úradu vyše 26 tisíc ľudí, z toho 19 tisíc tvoria ženy. Priemerný plat v tejto oblasti sa pohybuje od 754 eur v Nitrianskom kraji po 1 222 eur v Bratislavskom, zvyšok Slovenska tam zarába priemerne 866 eur. Dá sa prácou v neziskovke na Slovensku uživiť?


Uživiť určite áno, na hypotéku by to ale nestačilo. Ani na výmenu auta každé 4 roky. Preto tu pracujú často mladí ľudia, ktorí nemajú rodiny a majú viac aj toho času. Mala som možnosť porovnať platovú situáciu v neziskovom sektore aj so zahraničím.


U nás sa neziskovky vnímajú ako dobrovoľnícka služba ľudom, ktorá by mala byť vykonávaná zadarmo. Pritom mimovládne organizácie veľmi často suplujú nedostatočnú činnosť štátu v danej oblasti. Prečo by za to ľudia nemali dostávať mzdu?

Keď som pracovala pre veľkú medzinárodnú organizáciu Habitat, ktorá stavia domy, tam si dobrovoľníci dokoncia platia za to, aby mohli ísť pomáhať stavať. Niečo také je u nás zatiaľ nepredstaviteľné. Ľudia u nás ešte nechápu, že dobrovoľníctvo tiež niečo stojí a že činnosť nemusí vytvárať zisk, ale potrebuje peniaze na platy, materiál, vzdelávanie zamestnancov a podobne.


Premieňaš výzvy na príležitosti. To, čoho by sa mnohí báli, si využila ako možnosť pomôcť a naozaj sa ti to darí. V akých kútoch sveta a organizáciách si pôsobila?


V druhom ročníku na výške som dostala ponuku od profesorky ísť do Hondurasu, keďže hovorím španielsky. Netušila som, kde to je, ani čo ma čaká, ale povedala som áno. Strávila som tam 3 mesiace bez elektriny, mali sme len generátor a vodu v bandaskách sme nakupovali vo vzdialenom meste. Priniesli sme tam s tímom lieky a ja som učila deti angličtinu a dospelých základy práce na počítači.


Po návrate na Slovensko som si nevedela zvyknúť na komplikovaný a pre mňa veľmi málo radostný život, ktorý žijeme, a tak som prešla pešo 780 km z Madridu do Compostela.

Pri hľadaní „môjho miesta“ som dobovoľníčila v Platforme mimovládnych rozvojových organizácií (dnešná Ambrela) a v AISECu na projekte Magical Kindergarden. V prvom ročníku magisterského štúdia ma oslovila spolužiačka, ktorá bola pol roka v Kambodži, či jej prídem pomôcť. Zase som to bez hlbšieho rozmýšľania prijala a odcestovala som do detského domova organizácie Dvojfarebný svet v Sihanuville. Mala som na starosti preklad 'social profil card' detí a precestovala som celú krajinu, aby som vyhľadala ich rodiny. Vytvorila som aj dva vzdelávacie programy: detskú banku a envirmonetálne vzdelávanie. Snažila som sa byť s deťmi a dať im svoj čas a prítomnosť. Po návrate na Slovensko som začala pracovať v nocľahárni pre ľudí bezdomova Sv. Vinceta DePaul. Množstvo nočných zmien ma vyčerpávalo, ale aj veľa naučilo. Napríklad to, ako povzbudzovať druhých k životu, aj keď nie je všetko ľahké.



Prechádzala si počas tejto náročnej práce aj krízou?


Po ukončení magisterského štúdia sa zo mňa stala sociálna pracovníčka alebo ako sme zvykli hovoriť, „socka“. Po pár mesiacoch zo mňa bola dokonca frustrovaná socka. Som veľmi rada, že riaditeľ DePaul n.o. Jozef Kakoš je úžasný leader, človek a priateľ. Dovolil mi aplikovať poznatky z mojej diplomovej práce, kde som porovnávala individuálnu a skupinovú prácu pri zamestnávaní žien bez domova. Podporil ma aj v prihláške na Professional Fellowship US Government program, kde ma vybrali na stáž do Chicago Coalition for the Homeless. Keď som sa vrátila, začali sme s komunitnou prácou pre ľuďí bez domova aj prostredníctvom adopcií postelí. Zavedenie dobrovoľníckeho varenia guľášu a práca so skupinami dobrovoľníkov nám priniesla mnoho podporovateľov, ktorí okúsili, čo obnáša príprava stravy a jej výdaj pre 200 ľudí bez domova. Dokonca som bola pozvaná na medzinárodnú konferenciu do Londýna, kde som porozprávala o komunitnej práci u nás.


Pomohla som kolegyniam so ženskou kampaňou Všetko sa začína doma, kde sme prezentovali príbeh ženy bez domova, ktorá sa úspešne integrovala do spoločnosti. Navštívila som aj „build“ - stavanie domu v Macedónsku, kde som spoznala inú formu dobrovoľníctva než je známa tu. Presne pred rokom som si povedala, že si dám voľno a odišla som do paraglidingového raja Ouldeniz v Turecku. Paragliding a hory milujem a tak som pokračovala v „očiste mysle“ do Indickej časti Himalájí a mesta Bir. Mala som tam bohužiaľ nehodu, pri ktorej som mala šťastie v nešťastí.


Aká je tvoja ambícia či sen v oblasti, kde pracuješ? Máš pocit, že sa v práci posúvaš vpred?


Môj cieľ je udržať si silu pracovať s ľudmi. Zažila som stav vyhorenia a veľmi by ma mrzelo, keby sa moja osobnosť zmenila kvôli vyčerpaniu. Práca s ľuďmi, ktorí sú na tom sociálne horšie, je náročná. Pozorovať utrpenie ľudí je pre empatického človeka veľmi ťažké. Zažila som dievča v detskom domove, ktoré sa predávkovalo liekmi, pretože sa s ňou mama odmietala stretávať. Videla som, ako brat doniesol slepého brata bez dokladov do útulku pre ľudí bez domova a už sa preňho nikdy nevrátil. No boli aj pekné veci. V Hondurase som strávila tri mesiace, kde som sa venovala mladým ľuďom žijúcim bez infraštruktúry, ako ju poznáme my. Pomohla som viacerým s motiváciou k vzdelaniu a založením emailových schránok. Keď mi neskôr napísali dievčatá, že sú na stredných a neskôr aj na vysokých školách, uvedomila som si, aký silný vplyv môže mať človek na niekoho iného a len za 3 mesiace mu doslova zmeniť život.


Chcem sa vyvíjať najmä osobnostne, nepotrebujem byť na vysokej pozícii. Chcem si udržať zdravú myseľ a chuť robiť dobro.

Existuje medzi neziskovkami istá konkurencia či rivalita?


O granty prebieha medzi neziskovkami súboj, ale mimo toho nesúťažíme. Naopak, spolupracujeme a myslím, že oproti klasickej firme je v neziskových organizáciách oveľa menej tlaku a stresu. Tiež však máme štruktúru a procesy.


Je úžasné pracovať s ľuďmi, ktorých to, čo robia, skutočne baví. Vybrala som si odvetvie, kde sú zamestanci aj dobrovoľníci motivovavní a to je o inom, ako keď niekto chodí do práce len pre peniaze. Veríme v dobro, v to, že zmeny sú možné a že máme právo mať sa tu na Slovensku lepšie.



Foto: súkromný archív Ivany Novákovej


LEAN IN Slovakia NOVINKY
  • Instagram
  • Facebook
  • LinkedIn

86% členiek LEAN IN circles pripisuje pozitívnu zmenu vo svojom živote účasti v circle.

Oprime sa do toho spoločne!