Carolina Garcia - Robte to, pri čom vám bije srdce

Carolina Garcia Espinoza de los Monteros je veľmi energický, aktívny a pozitívny človek. Jej gastronomické dobrodružstvo sa začalo pred 21 rokmi a svoju profesiu miluje. Vyštudovala tzv. Licenciutura in gastronomia na kuchárskej škole, s cieľom stať sa kuchárkou, hoci nikdy predtým tento plán nemala. Do Košíc prišla pred šiestimi rokmi a rozhodla sa tu zostať, pretože jej toto mesto prirástlo k srdcu. V rozhovore prezradila viac o práci v sektore, kde zatiaľ dominujú najmä muži, ale aj o skúsenostiach z rôznych častí sveta.


Kedy si si uvedomila, že chceš byť šéfcukrárkou?


Vždy som chcela študovať grafický dizajn. Mám rada farby a som kreatívna duša. Ale je pre mňa ťažké naučiť sa pracovať so všetkými grafickými programami. Pamätám si, ako som sledovala babku aj mamu pri pečení či varení, keď som bol dieťa. Vôňa a všetko to naokolo ma omámilo. Pomyslela som si, hmm, zarábať si varením či pečením by bolo fajn. A tak som hľadala vhodnú školu. Paradoxom je, že nie som až tak na sladké. No keď sme počas štúdia pracovali s pečivom a sladkosťami, postupne sa mi to zapáčilo – presné kontúry, tá krása, usporiadanie, farby, príchute. Lebo avokádo je avokádo, ryba je ryba. Ale z jahôd môžete pripraviť omáčku, pridáte vajce, cukor alebo smotanu a zmení to farbu či vôňu. Z jednoduchých bežne dostupných surovín dokážete vytvoriť doslova umenie.


Si teda dobrým príkladom toho, že človek môže byť čímkoľvek chce.


Nie úplne. Môžete síce rozvíjať svoje zručnosti, ale musíte ich najprv mať. Len preto, že sa vám niečo páči, nemusíte byť hneď schopní to urobiť. Stalo sa mi to, keď som chodila na balet. Veľmi som túžila byť baletkou, no nebola som dosť vysoká, ani dosť chudá, jednoducho som nemala profil, nebola som na to stavaná. Ale samozrejme, zručnosti nie sú všetko. Musíte tvrdo pracovať, aby ste ich dostali na čo najvyšší level a boli úspešní. A je skvelé, ak to, čo robíte, navyše milujete.


Nestáva sa často, že narazíte na niečo, čo skutočne milujete a čo vás baví, a ešte menej často to nazývate svojou prácou.

Aká bola tvoja prvá práca?


Už počas štúdia som začala pracovať. Bola to najlepšia škola v meste a ponúkali rôzne pracovné pozície v reštauráciách v Mexico city. Mala som šťastie, že som päť rokov spolupracovala so špičkovými reštauráciami v meste. Položilo to základy mojej kariére.


Na akom najlukratívnejšom mieste si pracovala a ako si sa tam dostala?


Bolo to v Dubaji, v hoteli Burj Al Arab, jedinom 7-hviezdičkovom hoteli na svete. Dostala som sa tam cez kontakty, ani tie by mi však nepomohli nebyť predošlých skúseností z Mexika. Vždy som mala dva ciele, a jedným z nich bolo pracovať pre veľmi luxusný hotel, kde servírujete 3000 dezertov naraz, práca v masívnej výrobe. V zákulisí je veľa plánovania, organizácie a koordinácie, a najmä je dôležitá presnosť. Práve v Dubaji sa mi tento cieľ splnil. Každý deň sme obslúžili tri až päťtisíc ľudí, pracovala som 16 hodín denne, s jedným dňom voľna za týždeň. Nemala som ani malú šancu urobiť chybu.


Žena v mužskom svete


V Lean In sa venujeme aj rodovej rovnosti. Ty pracuješ nateraz v stále mužsky dominantom sektore. Stretla si sa počas práce s predsudkami?


Keď som bola na svojom prvom pohovore v Mexico City, bola to pozícia v kuchyni špičkovej reštaurácie s francúzskym šéfkuchárom. Bol známy tým, že mal otvorené kuchyne, v tej dobe to bolo nevídané a populárne, preto zažíval veľký úspech. Pamätám si, že som pohovor absolvovala s jeho manželkou, ktorá bola tiež kuchárka. A paradoxne mala predsudky voči mne ona - žena.


Pozrela sa do môjho skromného životopisu a povedala mi: „Vieš, my na toto miesto ženy neprijímame. Ale dám ti šancu. No len preto, lebo si zo školy“.

V tom čase sa ženy nepovažovali za dostatočne silné. Prevládali predsudky ako „mám svoje dni” a “bolí ma hlava“ a podobne. Byť kuchárom či cukrárom vždy znamená mať veľmi veľa práce. Keď zlyháte len jedenkrát, skončili ste. Kulinárstvo a dokonca aj pečenie bolo len pre chlapov. Aj dnes je na týchto pozíciách ešte stále viac mužov ako žien. Cítila som sa hrozne, ale keďže som nechcela sklamať školu, začala som pracovať, nemala som inú možnosť.


Bola som jediná žena v kuchyni, dokopy nás bolo 15. Aj keď som sa veľmi bála, myslím si, že som prelomila ľady, pretože sa postupne v reštauráciách začalo objavovať stále viac žien. Svojou kvalitnou prácou som sa stala motiváciou aj pre nové kolegyne. Zostala som tam štyri roky, no bolo to veľmi ťažké obdobie. Dezert je posledný chod jedla, takže som skončila tak o polnoci, všetko upratala, odišla domov o druhej v noci, ráno vstala do školy a po škole išla opäť do práce.


A čo Dubaj?


V Dubaji je veľa vecí tabu, jedným z nich je napríklad to, že žena je podhodnotená. No tým, že Dubaj má veľa migrantov a turistov, nikdy som tu nemala pocit, že by som bola niečo menej, ani som nezažila žiadny druh diskriminácie. Musela som ale pochopiť a dodržiavať pravidlá - mafia, prezidenti, celebrity, všetko okolo nich. Pred stretnutím so šejkom, sme sa vždy stretli a prešli si dôležité body. Napríklad sa im nemôžete pozrieť do očí, ani s nimi hovoriť.


Keď porovnáš túto situáciu teraz a pred 15 rokmi, čo sa zmenilo?


Nemyslím si, že ešte existuje názor, že ženy sú slabšie pohlavie. Ženy toho predsa toľko dokážu. Nie sme asi schopné uniesť 80 kíl cementu (smiech), ale v súčasnosti sú v kuchyni zastúpené obe pohlavia, ba dokonca sú ženy na iných pozíciách, ktoré sa zvyčajne označujú ako mužské. Veľmi sa to zmenilo.


Hovorí sa dokonca, že ženy zvládajú oveľa viac ako muži. Myslíš, že je to tak?


Ženy sú podľa mňa stavané inak, pokiaľ ide o vytrvalosť, motiváciu, výdrž, sú akčnejšie. Môžete byť napríklad slobodnou matkou, ktorá má úspešnú kariéru a stará sa o domácnosť. Mám priateľky, ktorých muži nechápu, ako môžu robiť viac vecí naraz.


Ako ťa tak počúvam, aj ty sa zdáš byť taký „multitasker“.

Teraz, keďže sú stále obmedzenia v rámci pandémie, nemám možnosť sa realizovať v gastre, takže som trénerkou vo fitku sedemkrát týždenne. Taktiež robím online pracovné kurzy angličtiny a španielčiny. Občas samozrejme pečiem pre známych. Ja nie som človek, ktorý by dokázal celý deň leňošiť v posteli. Jasné, že niekedy je to potrebné a musíte si oddýchnuť, ale celkovo sa vždy snažím niečo robiť. Meditujem, čítam knihy. Snažím sa udržiavať balans.


Skvelé kombo - trénerka a cukrárka. Ako sa z teba stala trénerka?


Úplne neplánovane. Cvičenie bolo súčasťou môjho života od malička. No nikdy som si nemyslela, že sa dostanem do bodu, v ktorom som teraz. Cvičila som vždy, keď som mala čas, ale keď som prišla do Košíc, mala som depresiu, ktorá sa ešte v zimných mesiacoch stupňovala a spolu s chutnými slovenskými jedlami, ako buchty či halušky, kilá pribúdali. A tak som sa potrebovala opäť naštartovať a začala som hľadať posilňovňu. Keď som si našla takú, ktorá mi vyhovovala, trávila som tam toľko času, že som cítila, ako to ide do peňazí. Po takmer roku som si všimla kasting na nových trénerov. Aj keď som si nebola istá, či sa mám prihlásiť, keďže som nevedela nič po slovensky, majiteľ ma presvedčil, aby som to skúsila. Sú tomu už tri roky a ja by som si nikdy nebola pomyslela, že budem trénovať Les Mills na slovenskom pódiu v angličtine. Táto skúsenosť mi zmenila život. Naučila som sa nový jazyk, spoznala som skvelých ľudí a robím ďalšiu vec, ktorú milujem.


Odkaz ženám


Čo by si odkázala ženám, ktoré sa z rôznych dôvodov boja ísť za svojimi snami?


Jedna z vecí, ktorú som sa v živote naučila: neriešte, čo si o vás ľudia myslia. Takto sa nikam nepohnete. Ak si idete za svojim snom a cestou narazíte na ľudí, ktorí vám povedia „nie“, nemajú s vami touto cestou kráčať.


A druhá vec je, že ak budete čakať, kým ste pripravené, nikdy to neurobíte. Ak dôverujete svojej kapacite, svojej sile, choďte do toho. Inak budete stále myslieť len ta jedno: „aké by to bolo, keby...?“ Vystúpte zo svojej komfortnej zóny a pokračujte v tom, pri čom vám bije srdce.

Jedna vec, ktorú nás pandémia naučila, je, že život je krátky. Jedného dňa ste tu, no druhý to tak už nemusí byť.


Ako zostať počas, resp. už po pandémii, ktorá tak zasiahla naše životy, stále „pri zmysloch“, byť stále motivovaná a robiť to, čo nás baví?


Myslím, že sme všetci na jednej lodi, pre nikoho to nie je ľahké. Len nezabudnime, že sa to jedného dňa skončí. Pokiaľ ste zdraví a máte pri sebe svojich blízkych, raz sa z toho dostaneme. Jedného dňa sa vrátime k nášmu „novému normálu“. Meditujte, hrajte sa, choďte na prechádzku, učte sa, buďte produktívne. Nie je to koniec sveta. Ja vnímam pandémiu ako taký výkričník - prinútila nás premýšľať, čo by sme mali v našich životoch na tejto planéte zmeniť.


Foto: archív Caroliny Garcia