top of page

#BreakTheBias: akým predsudkom čelia úspešné slovenské ženy?

Detská onkologička, veľvyslankyňa, architektka, poslankyňa, rodová koučka, zakladateľka organizácie pre ľudí s poruchami príjmu potravín či mama - samoživiteľka. Pri príležitosti Medzinárodného dňa žien sme sa ich spýtali, s akými predsudkami v profesionálnom živote zápasili aj aké vlastnosti im ich podarilo prekonať.


S predsudkami na pracovisku sa stretáva takmer 60 % žien. Či už ide o predsudky vedomé alebo nevedomé, sťažujú nám získanie pracovného miesta aj povýšenia. Ako však dokazujú inšpiratívne slovenské ženy, nemusia nás zastaviť.


Prof. MUDr. Alexandra Kolenová, PhD., Prednostka Kliniky detskej hematológie a onkológie a Predsedníčka Správnej rady Deťom s rakovinou n. o.

foto: FB Deťom s rakovinou

Čo bol najväčší predsudok, ktorému ste (v pracovnom živote) čelili? Neviem, či najväčší, ale jeden z predsudkov, s ktorými som sa stretávala a aj stretávam je, že iba neschopní lekári sa radia s inými lekármi v zahraničí ohľadom postupu liečby pacienta. Radiť sa s inými kolegami u nás na Slovensku alebo v zahraničí sa považuje za zahanbujúce. Je škoda, že nevidia, že je to možnosť ako sa neustále učiť a rozširovať si obzory. A s tým súvisí aj nevôľa, ak si pacient alebo rodič pacienta vyžiada druhý názor .


Aká vlastnosť Vám v tom pomohla?

Pomohla mi asi najviac moja odvaha a trpezlivosť, empatia a túžba po poznaní. Najdôležitejší je pre mňa pacient, jeho uzdravenie a život v čo najlepšej kvalite.


Máte človeka, ktorý Vás podporoval, alebo vzor, ktorým ste sa inšpirovali? V mojom pracovnom živote ma inšpirovali viacerí detskí onkológovia. Najväčší vplyv na môj profesionálny rast mali: dnes už 97 ročný priekopník nášho odboru na Slovensku, pán prof. Ján Čáp, jeho nástupkyňa pani doc. Emília Kaiserová, prof. Ján Starý z Prahy a prof. Stephen Hunger z USA. Sú to múdri, vzdelaní, skromní lekári, vždy ochotní nezištne sa podeliť o svoje vedomosti, aby pomohli pacientovi.

Počas môjho pobytu na zahraničných klinikách som opakovane videla, ako pri diskusii o nejakom zložitom prípade tí najmúdrejší lekári zahlásili: "S kým by sme sa mohli poradiť? Kto je vo svete najlepším expertom v tejto oblasti?" Neváhali požiadať o radu, aby pre pacienta urobili maximum a zároveň sa niečo nové naučili.


Karla Wursterová, veľvyslankyňa SR v Talianskej, Maltskej a Sanmarínskej republike


foto: archív Karla Wursterová

Čo bol najväčší predsudok, ktorému ste (v pracovnom živote) čelili? Nedôverčivosť uveriť u mužov, ale aj žien, že sa mladá žena môže dostať na vedúcu pozíciu vďaka vlastným schopnostiam, úsiliu a práci.


Aká vlastnosť Vám v tom pomohla?

Húževnatosť, sebadôvera a tvrdá práca na sebe.


Máte človeka, ktorý Vás podporoval, alebo vzor, ktorým ste sa inšpirovali? Áno, mojou podporou a inšpiráciou bola a stále je jedna z najvýraznejších osobností slovenskej diplomacie pani veľvyslankyňa Mária Krasnohorská. Vždy ma fascinovali jej hlboké odborné vedomosti sprevádzané skromnosťou a pokorou. Počas celej svojej kariéry aktívne podporovala uplatnenie žien v diplomacii.


Valentína Sedileková, zakladateľka organizácie Chuť žiť


foto: Magdaléna Tomaľová

Čo bol najväčší predsudok, ktorému ste (v pracovnom živote) čelili? Keďže moja práca súvisí s tým, že som sa liečila na duševné ochorenie a chcem pomáhať druhým, stretávala som sa a aj sa stretávam s obavami a nedôverou voči môjmu stavu. Napríklad tým, že môžem byť labilná, že ma moja práca v ochorení iba zacyklí a v konečnom dôsledku zničí, že budem druhým ľuďom viac ubližovať než pomáhať, keďže nie som psychológ ani psychiater. Moja osobná skúsenosť bola a niekedy je vnímaná ako moja slabosť či nejaké poškodenie, a v očiach niektorých ľudí aj zostanem naveky "pacientkou". Realita je však taká, že ma budovanie organizácie (dlhé roky ako dobrovoľníctvo, dnes už práca) motivovalo v uzdravovaní a pomohlo mi vyliečiť sa. Som si vedomá svojich kompetencií a hraníc, ktoré nesmiem prekročiť; kontinuálne sa vzdelávam cez výcviky (som peer konzultantka) a od septembra, snáď, aj školu. A náš tím je plný odborníkov z rôznych profesií, s ktorými všetko tvoríme a veľa diskutujeme - a ja na nich nedám dopustiť.

Nevnímam seba ako diagnózu ani ako nevyliečiteľného pacienta. Na svete je veľa ľudí, ktorí sa liečia a uzdravia z duševnej choroby (často to ani nevieme) a ich identitu tvoria ich záujmy, sny, osobnosť, práca, zručnosti... nie choroba. Tak je to aj u mňa.

Druhý predsudok sa týka môjho veku. Som si vedomá, že nemám toľko znalostí a skúseností ako starší ľudia, a robím množstvo chýb a učím sa. Napriek tomu dokážem byť samostatná, uživiť sa, byť relevantným partnerom v diskusiách, na rôznych fórach či pracovných skupinách, a viesť organizáciu.

Nechcem znieť ako pyšný holobriadok utopený v sebaľútosti z predsudkov - verím, že to tak ani nie je. Vnímam, že na predsudky sem-tam narazím, ale každý im predsa v nejakej miere čelí. Vychádzajú z ľudského subjektívneho poznania a nastavenia spoločnosti. Nuž a sú skupiny ľudí, ktorým predsudky, žiaľ, komplikujú život omnoho viac ako mne.

Aká vlastnosť Vám pri prekonávaní predsudkov pomohla?

Možno by som to nazvala odhodlaním. Viem, že by bolo zbytočné vyplakávať, že ma niekto nerešpektuje alebo neberie vážne. Skôr sa zameriam na to, ako pracovať na veciach, ktoré chcem dosiahnuť, pretože v nich vidím veľkým zmysel.


Máte človeka, ktorý Vás podporoval, alebo vzor, ktorým ste sa inšpirovali? Som nesmierne vďačná, že som obkolesená ľuďmi, ktorí do mňa vložili dôveru a vidia význam aj výsledky toho, čo robíme. Sú to hlavne moji kolegovia a kolegyne, ale aj blízki. Myslím, že to mi dodáva energiu. Obdivujem odborníčky v Chuť žiť, ktoré majú chuť meniť veci, prijať nové nápady aj spôsoby ako pomáhať druhým a vkladajú do toho svoj čas. Vážim si, že ma neberú a nebrali ako pacientku, ale ako rovnocenného človeka. Rovnako si vážim Róberta Slováka, môjho prvého projektového parťáka, ktorý v projekte pomoci ľuďom s poruchami príjmu potravy ako prvý videl potenciál.


Ale však o tom to je. Človek málokedy niečo zmení sám. V tímovej práci a spolupráci je tá najväčšia sila.


Vladimíra Marcinková, poslankyňa Národnej rady Slovenskej republiky


foto: archív Vladimíra Marcinková

Čo bol najväčší predsudok, ktorému ste (v pracovnom živote) čelili? Na mladé ženy v politike sa ľudia pozerajú podozrievavo a za ich úspechom hľadajú zovňajšok, partnera alebo rodinné zázemie.


Pri mladých mužoch v politike sa hovorí o politickom talente. Toto sú stereotypy, ktoré množstvo mladých talentovaných žien od politiky odrádza. Naše schopnosti sú prehliadané.


Aká vlastnosť Vám v tom pomohla?

Vytrvalosť presviedčať o mojich motívoch a schopnostiach verejnosť.


Máte človeka, ktorý Vás podporoval, alebo vzor, ktorým ste sa inšpirovali? Ženské vzory mi veľmi pomáhali na mojej ceste, dlhodobo sledujem prácu ľudskoprávnej právničky Amal Clooney. Veľmi rada čítam aj biografie. Práve čítam knižný príbeh Angely Merkel. Ona je tiež jedna zo žien, ktoré ma na mojej ceste ovplyvnili.


Soňa Pohlová, architektka, spoluzakladateľka Ecocapsule


foto: Sebastian Gansrigler

Čo bol najväčší predsudok, ktorému ste (v pracovnom živote) čelili? Ja som začínala s vlastnou architektonickou firmou pár mesiacov po skončení vysokej školy. Hneď sa nám podarilo prvý projekt aj realizovať. Tam nastúpili prvé predsudky, voči nášmu veku ako zakladateľov. Že sme mladí, nemôžeme predsa nič vedieť. Bolo to nepríjemné, ale neostávalo nič iné, len to prekonať a robiť si svoju prácu. Potom aj druhá strana pochopila, že sme schopní. Ja som pracovala v ateliéroch už od druhého ročníka, následne som absolvovala stáž v Dánsku. Takže nejaké skúsenosti som z praxe už mala, na tom sa dalo stavať. Ale keď sme mali prvú prezentáciu na mojej škole, mala som obrovskú trému, lebo prišli aj niektorí profesori, ktorí ma ešte pred pár mesiacmi učili a zrazu som mala rozprávať o tom, ako sa stavia bytový dom podľa nášho návrhu. Kľúčové bolo pre mňa uveriť sama v seba. Ľudia to vycítia a podľa toho sa k vám potom aj správajú a buď si svoj predsudok potvrdia alebo vyvrátia.


Aká vlastnosť Vám v tom pomohla?

Schopnosť sústrediť sa na to podstatné, nespochybňovať sa, ale zároveň aj pokora pred vecami, ktoré som nevedela alebo riešila prvý raz. A myslím, že veľmi dôležité je myslieť na výsledok. Je tu nejaká veľká stavba, na ktorej pracuje množstvo ľudí, rôznych profesií, takže spolupráca je kľúčová. Veľakrát sa stane, že pri nejakej chybe sa ľudia pohádajú, hľadá sa vinník atď. Ale tu presne treba mať na zreteli, že najprv treba problém vyriešiť, bez zbytočných emócií a až potom vyvodiť konzekvencie. Vedieť si priznať chybu je pre mňa znakom osobnostnej vyzretosti.


Máte človeka, ktorý Vás podporoval, alebo vzor, ktorým ste sa inšpirovali? V začiatkoch sme sa founderi podporovali navzájom. Nespomínam si, že by som nejako potrebovala podporu zvonku. Mňa to veľmi bavilo, vlastná firma, projekty. Celé to bolo zabalené v takej peknej eufórii, že aj keď prišli problémy, tak som ich brala ako niečo, čo vyriešime a ideme ďalej, naučíme sa.

Mo